Posledné vzplanutie

Obsah

• Prolog
• Kapitola 1
• Kapitola 2
• Kapitola 3
• Kapitola 4
• Kapitola 5
• Kapitola 6
• Kapitola 7
• Kapitola 8
• Kapitola 9
• Kapitola 10
• Kapitola 11

Kapitola 6

"Udalosť, ktorá práve postihla naše plavidlo, je následkom rozhodnutia Vrchného velenia Hviezdnej flotily, súhrnne označovaného pod slovným spojením Direktíva Omega."

"Omega? O takej direktíve som jakživ nepočul," ozval sa Curtisov zvedavý, no trochu znepokojený hlas. Na mostíku boli len štábni dôstojníci, ostatní museli prvú palubu opustiť.

"Ani ste nemohli, veliteľ. Existencia tohto nariadenia má štvtrý stupeň utajenia."

"To znamená, že o nej vedia iba kapitáni a admiralita," zapojil sa Rand, ktorého tvár pomaly strácala červený nádych po rýchlom šplhaní prielezmi zo strojovne až na mostík.

"Čo to môže byť za direktívu, že si vyžaduje utajenie takých rozmerov?" obrátil sa na Saavik opäť Curtis.

"V prísne utajenom vedeckom stredisku v systéme Lantar," začala toširoka vysvetľovať saavik, "vytvoril ešte v minilom storočí jeden z najlepších vedcov v našej histórii, John Cattarac, molekulu látky, ktorá je zdrojom energie nesmierneho potenciálu a odporuje platným fyzikálnym zákonom. Niekoľko desiatok molekúl by mohlo byť energetickým uzlom pre celú Federáciu."

"Čosi také je predsa fantastické," s úžasom vyriekol Curtis.

Saavik však namiesto odpovede len odmietavo pokrútila hlavou. "Látka má ale jeden závažný nedostatok. Molekuly Omega, ako boli nazvané, je nemožné na dlhšiu dobu stabilizovať. Výsledkom pokusov bol ich rozpad, ktorého sprievodným javom bol obrovský expanzívny výbuch. Ten nenapraviteľne poškodil subprietor v okruhu jeden a pol sektora."

"Čo myslíte tým poškodením?" zvraštil obočie zamračený Rand.

"Podľa niektorých názorov trvá približne tristo až pätsto rokov, kým sa subpriestorová dimenzia samočinne regeneruje natoľko, aby mohla prenášať štandardné subpriestorové signály, no nikdy už takto poznamenaným subpriestorom nebude možné letieť warpom, " odpovedala mu Saavik.

Rand na ňu šokovane vytreštil oči. "Z toho predsa vyplýva, že..."

"Z toho vyplýva, že ak by sa túto látku pokúsil ktosi zneužiť, behom niekoľkých minút by sa mohol zrútiť celý komunikačný a obranný systém Federácie," dopovedal za neho Guestrow.

"V jej rámci i mimo nej," doplnila Saavik.

Curtisovu tvár napĺňal výraz ľudského úžasu zmiešaného s racionálnym uvažovaním dôstojníka Flotily. "Presne tak. A že by sa takých zneužívateľov našlo nemalé množstvo, o tom nemôže byť pochýb... Preto teda to utajenie."

"Ako sa však prvky tej látky ocitli tu?" zapojila sa do hovoru doktorka, ktorá si s ťažko skrývanou netrpezlivosťou zvierala ľavú päsť. To, čo sa teraz dialo na mostíku, bolo dôležité, ale jej miesto bolo na ošetrovni pri lôžku praporčíčky Chardáziovej.

"Myslím, že to čoskoro zistíme, doktorka," pohla Saavik hlavou smerom k obrazovke. Na nej sa v diaľke črtal objekt nepravidelného tvaru, ku ktorému sa Sybaris pomaly približovala. "Avšak predtým, než odblokujem automatický program Omega, ktorý pozastavil činnosť väčšiny palubných systémov, som nútená každému z vás prikázať, aby o veciach, ktoré sa na tejto misii ešte udejú, mlčal. O príčinách takéhoto rozkazu, myslím, netreba diskutovať." Mlčky si premerala pohľadom osádku na mostíku a keď sa presvedčila o tom, že každý jej slová správne pochopil, trochu zaklonila hlavu a jemne zvýšila hlas, aby ju zvukové senzory na prvej palube okamžite zaznamenali. "Počítač, zruš programovú blokádu Omega! Atorizácia: Saavik, 1274 Sigma."

Po zaznení krátkeho zvukového signálu sa najprv nič nedialo, akoby počítač overoval kapitánkinu autorizáciu, no po chvíli sa z reproduktorov ozval ženský hlas: "Deaktivácia programovej blokády potvrdená."

Na mostíku odrazu ožili jednotlivé konzoly a načervenalé núdzové svetlo bolo nahradené oveľa jasnejším štandardným osvetlením, takže Saavik musela aj s ostatnými niekoľkokrát zamrkať, než si zornice ich očí privykli a ona mohla vydať očakávaný rozkaz. "Kapitán posádke: Vráťte sa na svoje pracovné miesta," oznámila do lodného interkomu - Rand si ani nestihol všimnúť, kedy

ho Saavik opäť zapla - a obrátila sa na prvého dôstojníka, aby mu dala ďalší rozkaz. Než tak ale mohla učiniť, stál už Curtis pri vedeckej stanici. Hoci to navonok nedala nijako najavo, Lian pocítil, že to v kapitánke vyvolalo pohnutie. Očividne ju potešilo, že komandér dokáže predpokladať jej ďalšie jednanie. Takúto schopnosť nemalo veľa prvých dôstojníkov, to Saavik určite dobre vedela. Pristúpila ku Curtisovi a so záujmom mu hľadela cez rameno: "Zachytávajú niečo krátkodosahové senzory, komandér?"

"Jedná sa o skalný fragment planetoidu, ale menší, než sme predpokladali, kapitán."

"Životné formy?"

"Na povrchu senzory nič nezaznamenávajú. Ak tu aj niekto bol, dávno pred našim príchodom odišiel..." Spomalenie výslovnosti posledných Curtisovych slov primälo Saavik, aby spozornela. Zmena rýchlosti rozprávania u jej prvého dôstojníka mohla znamenať, že buď na niečo práve narazil, alebo usilovne premýšľa. v tomto prípade sa zrejme jednalo o oboje. "Komandér? Môžete lokalizovať signál? Prichádza z povrchu?"

"Nie, to nie, na povrchu som nič nenašiel, ale..." odpovedal Curtis, usilovne sa snažiac čosi pochopiť, "...ale  hmotnosť objektu, ktorú namerali prístroje, príslušne nezodpovedá hustote látok, z ktorých je teleso zložené. Hmotnosť predstavuje asi len 68 percent predpokadaného potenciálu."

"Môžu byť príčinou duté priestory vo vnútri telesa?"

"Je to možné, ale ložiská boronitovej rudy pod povrchom senzorický prieskum odrážajú ako zrkadlo. Nemôžem tými horninami preniknúť hlbšie," konštatoval sklamaný Curtis.

"Boronitová ruda?" ozval sa nečakane Rand, ktorému na perách zaihral jemný úsmev, akoby práve lúštil ťažkú rovnicu a už-už sa dostával k úspešnému riešeniu. Získal tým pozornosť oboch veliacich dôstojníkov, ktorí na neho zvedavo hľadeli. "Naše senzory síce nedokážu preniknúť boronitovou rudou, ale... nízkofrekvenčné rádiové pulzy ňou prejdú ako maslom," vyjavil na vysvetlenie.

"Nízkofrekvenčné rádiové..." opakoval zamyslene Curtis, až sa aj jeho tvár rozjasnila: "Radar!"

"Presne tak. Hoci je pre nás inak radarová technika zastaralá, v tomto naše moderné senzory ešte stále tromfne," odtušil hlavný inžinier a naklonil sa  k univerzálnej konzole, na ktorej vyťukal niekoľko príkazov. Konzola sa na to rozžiarila množstvom technických dát.

"Tromfne?" zvraštila obočie zarazená Saavik. Očividne sa s týmto pozemským výrazom vo svojom dlhom živote doteraz nikdy nestretla.

"Pozemský žargón, kapitán. Poručík Rand chcel povedať predčí," s úsmevom sa z veliteľského stanovišťa pod nimi ozval Lian, ktorý ich diskusiu doteraz mlčky, ale napäto pozoroval.

"Rozumiem," reagovala Saavik, skúmavo hľadiac na Randa, skrývajúc pritom svoje rozčarovanie pod nemennou maskou vulkánskej objektivity.

"Ako však chcete obvody senzorov prinútiť k tomu, aby vysielali rádiové pulzy?" pochybovačne nadhodil Curtis, ktorý akoby krátke prerušenie diskusie kapitánkou a lodným poradcom nebral na vedomie.

"Tie k tomu vôbec nebudeme potrebovať, komandér. Ale sekundárny deflektor..." počal osvetľovať inžinier.

"... sekundárny deflektor je schopný vysielať vlny kadiónových častíc pri slepej navigácii," dokončil za neho myšlienku Curtis. "Chcete remodulovať deflektor tak, aby vysielal rádiové pulzy? Ako?"

"To už nechajte na mňa," mrkol na Curtisa Rand a so záchvatom mladíckeho elánu sa obrátil ku konzole. Zároveň zavolal svojho zástupcu v strojovni, a začal mu zadávať - pre väčšinu osadenstva na mostíku - nezrozumiteľné technické inštrukcie.

"Rádiové pulzy... Tuším som si mala miesto nového nanostatického mikroskopu zaobstarať v laboratóriu tranzistor," pošepla na druhej strane paluby Lianovi do ucha doktorka, ktorá už strácala trpezlivosť. Ten sa na ňu chápavo usmial. Patrila síce medzi štábnych dôstojníkov, tu však skutočne nebolo nič, s čím by mohla byť ako lodný šéflekár nápomocná. Využila vhodnú chvíľu a aby nerušila Randa s Curtisom pri výrobe lodného ´tranzistora´, prešla po mostíku k opodiaľ stojacej Saavik a potichu ju oslovila. "Ak dovolíte, kapitán, pôjdem na ošetrovňu. Nerada nechávam pacientov osamote."

"Samozrejme, choďte," prikývla Saavik.

Za moment stála Arkinsonová vo výťahu a až teraz si povšimla, ako neprirodzene hlasno znel zvuk všetkých prístrojov na mostíku, presne taký, aký počúvala, keď sa maximálne sústredila na skúmanie rastu živých vzoriek hemoragického retrovírusu. Vtedy to bol príjemný zvuk, ale tu na mostíku nebola aktérkou, ale len pasívnou pozorovateľkou, neznalou cudzinkou. Bola rada, že odchádza na svoje územie. Tam sa bude môcť venovať svojej práci. Je predsa lekárka a nie novoveký Nikolae Tesla, o ktorom naposledy počula, keď mala trinásť rokov a pani Claredonová sa rozhodla, že namiesto hodiny britského literárneho romantizmu, ktorú mala suplovať, si odučí svoju hodinu fyziky. Nič pre dospievjúcu Sophy vtedy nemohlo byť väčším trestom, ale svojím spôsobom to predsa len  bola krásna doba, povzdychla  si v spomienke doktorka, hľadiac na šedé dvere rýchlo klesajúcej kabíny turbovýťahu.

Následuje:
Kapitola 7