Posledné vzplanutie

Autor:
Ruafo
Archivováno dne:
2. 4. 2004
Délka:
19 255 slov (86 min.)
Stav povídky:
dokončená
Přístupnost:
obecná
Varování:
žiande
Seriál (svět):
nezařaditelné
Období:
Tri mesiace po udalostiach v ST:Nemesis
Hlavní postava(y):
Kapitán Saavik s posádkou
Kategorie:
napětí, přátelství
Pokračování:
volné pokračování
Spoiler:
žádný
Stručný obsah:

Plavidlo USS Sybaris pod velením kapitána Saavik je na misii Deep Space. Rutinnú plavbu naruší až záhadný rádiový signál s vyhasnutého bieleho trpaslíka...

divider
Poznámka autora:

nezadáno

divider
Prohlášení:

Star Trek a související značky jsou majetkem společnosti CBS Studios Inc. a Paramount Pictures Corp. Tato povídka nemá v úmyslu porušit tato autorská práva, vznikla pouze pro pobavení a nebyla žádným způsobem honorována. Původní příběh, postavy a situace jsou vlastnictvím autora.

divider

Posledné vzplanutie (Ruafo)

Obsah

Kapitola 5

Áno, sú tam uhlíkové bytosti. Podľa toho, čo mu stihol povedať Pútnik, než sa odmlčal, ich tam bolo presne 423. Konečne teda splní svoju úlohu. Vydal príkaz jednému z podprogramov a ten okamžite zareagoval. Všetkým trinástim jednotkám podal impulz a očakával ich odpoveď. Jedna po druhej však podali negatívny kód, ktorý znamenal, že prístroj je defektný a nespĺňa už svoj účel. Uhlíkové bytosti v jednotkách už nevydávali žiadne známky aktivity. Hoci ho prekvapilo, že všetkých trinásť jednotiek podalo negatívnu odpoveď, keď zatápal v databázach, našiel súbor, ktorý ho naviedol na podprogram, ktorý mal použiť v prípade, ktorý teraz nastal. Pripravil ho na spustenie a vyčkával na ďalší impulz, ktorým sa podprogram uvedie do chodu...

Lian sa opieral vo svojom pracovnom kresle a zamyslene hľadel na poholdlný diván, z ktorého jeho návštevníčka vstala už takmer pred dvadsiatimi minútami. Bol si istý, že toto sedenie bolo jedno z posledných. Hoci žene povedal, že môže kedykoľvek opäť prísť, mal za to, že z najhoršieho je už von a v ostatnom jej pomôžu dobrí priatelia, s ktorými pracuje v treťom exobotanickom oddelení. Konečne vstal, obišiel diván a prešiel k príručnej knižnici, kde mal zväzky zo skutočnej alkacelulózy, druhu papiera, z ktorého sa doma na Seyalii ešte aj dnes, v dobe paddov a kryštalických pamäťových čipov, viazali knihy. Akosi bez rozmyslu siahol do najspodnejšej police a vytiahol z nej široko koncipovanú publikáciu známej betazoidskej poradkyne s názvom Problematika duševnej adaptácie a sexuality v medzirasových vzťahoch. v rukách držal siedmy zväzok tejto edície, ktorý bol venovaný rasám vyhádzajúcich z Homo protovulcanis a jemu príbuzným druhom. Otvoril knihu s jemnými bledomodrými listami a začal hľadať pasáž, ktorá by mu pomohla porozumieť tomu, čo cítil vyžarovať z kapitánkinho vnútra. Nemohol to vedieť určite, ale ak dokázalo Vulkánku, i keď len polovičnú, čosi duševne destabilizovať, tak problém sexuality a medziľudských vzťahov je prvý, na ktorý sa musí zamerať. Zároveň ho však prepadla myšlienka, že by sa Saavik mohol začať zmocňovať  takzvaný Bendiiho syndróm, Lian už o tom mnohokrát počul.  Nepoznal síce Saavikin presný vek, no nemohla mať viac ako stodesať - stopätnásť rokov. A pokiaľ si správne spomínal na charakteristiku tejto choroby, postihovala len starých alebo veľmi opotrebovaných príslušníkov vulkánskej rasy. Ani jedno z toho však Saavik nebola. Neprítomne si klopkajúc prácou betazoidskej poradkyne o opka dlane kráčal v malých kruhoch po pracovni, v mysli prevaľujúc Bendiho. Po chvíli nepokojného premýšľania sa rozhodol, že sa na podrobnosti o tejto špecifickej psychickej poruche, končiacej spravidla smrťou postihnutého Vulkánca, pre istotu porozpráva s doktorkou Arkinsonovou. Odložil knihu späť na jej miesto a letmo nahliadol do paddu, ležiaceho na pracovnom stole, kde mal poznačených tých členov posádky, ktorí dnes mali prísť na povinné konzultácie. s prekvapením však zistil, že sa jedná o pracovníkov strojovne, nemôže s nimi teda počítať, pretože počas trvania žltého poplachu nesmú opustiť svoje stanovištia. (Nieže by to väčšine z nich vadilo...) To znamenalo, že Lianovi odpadla posledná pracovná povinnosť tohto dňa a preto si zmyslel, že doktorku navštívi ihneď. Ak bude mať šťastie, nebude príliš zamestnaná a venuje mu chvíľu času, aby mohol rozptýliť nepríjemné pochybnosti, ktoré mu vírili hlavou.  A keby ho niekto súrne hľadal, môže dotyčný použiť komunikátor. Vyšiel preto z pracovne, ktorej zámerne príjemné, až útulné prostredie vystriedala strohosť lodného koridoru. Bol rád, že sa mu priestory určené na sedenia poradcu s členmi posádky podarilo zariadiť tak, aby z každého, kto prešiel dverami do Lianovej pracovne, spadli bariéry, ktoré si podvedome vybudoval cestou na konzultačné stretnutie. Pastelové sfarbenie nábytku, veľký jukatový ker v rohu miestnosti, bohato kvitnúci po celý rok a veľkoplošná fotografia vlnitého zeleného koberca Janmajských vrchov nad jazerom Imii na severnom kontinente Seyalii - to všetko vytváralo prívetivú a dôvernú atmosféru, ktorá ľuďom pomáhala uvoľniť sa. Tak sa Lian snažil docieliť, aby sa návštevník nebál otvorene hovoriť o svojich problémoch a aby mu on potom mohol pomáhať pri ich riešení.

Koridor bol teraz úplne prázdny a pri ceste na ošetrovňu, ktorá bola na tej istej palube ako jeho pracovňa, Lian nikoho nestretol. Očividne posádka rešpektovala žltý poplach, ktorý na seba upozorňoval vodorovným svietiacim pásom na oboch stranách chodby, a venovala sa svojej práci. Až tesne pred vchodom do ošetrovne vyšiel spoza rohu muž so žltými pruhmi na manžetách uniformy.

"Pane," pozdravil Liana kývnutím hlavy muž a ten mu pozdrav s úsmevom opätoval. Lian ho poznal - bol to šéf bežnej technickej údržby.  Pravdepodobne bol práve na obchôdzke a kontroloval sám to, čo by za neho behom niekoľkých sekúnd urobil počítač. Lenže takúto výsadu, to Lian dobre vedel, by tento plešivejúci štyridsiatnik počítaču neprenechal, ani keby trpel maraiánskou hemoragickou horúčkou a musel by sa po koridoroch plaziť. Aspoň tak to Lianovi vysvetlil, keď sa ten raz neskoro v noci vracal z lodnej kantíny, kde sa s Davidom celý večer venovali niekoľkým partiám dvojrozmerného šachu.  Lian sa vtedy takmer zrazil s týmto mužom, potulujúcim sa opustenými chodbami. Tvrdil vtedy, že najradšej vykonáva obchôdzky v noci, keď na koridoroch nie je ruch, ktorý by ho pri jeho práci vyrušoval. Nuž, aj taká práca sa dá robiť dôkladne...

Muž zmizol tak rýchlo, ako sa predtým objavil. Lian sa ešte raz porozhliadol po chodbe a vošiel do ošetrovne. Hlavná miestnosť bola okrem Fereshteh Chardáziovej, ležiacej na jednom z biolôžok so zatvorenými očami a takmer anjelskym výrazom v tvári, úplne prázna. Veru... Lian sa nemal prečo diviť, ak v tejto zaujímavej bytosti našiel David Rand zaľúbenie a pripomenul si, že by možno nebolo scestné venovať svojim dohadom z turbovýťahu viac pozornosti.

Zamieril doľava a prešiel okolo doktorkinej kancelárie, ktorej presklenné dvere ponúkali pohľad na prázdnu stoličku za úhľadne uprataným stolom. Lekárku našiel  až v laboratóriu. Skláňala sa nad elektronickým mikroskopom - zrejme skúmala nejaké odberové vzorky - a prekvapene zdvihla hlavu, keď začula zvuk blížiacich sa krokov. "Lian, to ste vy," usmiala sa na neho a na dôkaz toho, že mu chce venovať svoju plnú pozornosť, odložila vzorky a otočila sa k hosťovi celým telom, odetým okrem štandartnej uniformy aj vo svetlomodrom pracovnom plášti.

"Dúfam, že neruším, pani doktorka."

"Ale kdeže, ako vám môžem pomôcť?" opýtala sa Arkinsonová, polichotená poradcovým oslovením. Lian netušil, že je jediným na lodi, kto ju takto volá a že so zdvorilosťou, akú prejavuje, by sa už dnes nestretla ani v najzastrčenejších vieskach rodného Anglicka. "Jedná sa o váš implantát? Je s ním čosi v neporiadku?," objavila sa v doktrokinej tvári starosť. Poradca mal s týmto prístrojom, ktorý kontroloval hormonálnu produkciu jeho tela, už niekoľkokrát problémy, no doktorka urobila prednedávnom zásah, ktorý mal ďalším poruchám zamedziť.

V tejto chvíli si Lian uvedomil, že si cestou na ošetrovňu vôbec nepremyslel, ako položiť svoju otázku, aby sa doktorka kvôli Saavik nezačala predčasne znepokojovať. "Nie, to nie, implantát našťastie funguje bez problémov," odvetil. "Nejde v tomto prípade o môj zdravotný stav."

"Ach, tak to som rada," vyjasnili sa lekárkine oči a ukázala rukou na dvere. "Nechala som zovrieť vodu na čaj, poďme do mojej pracovne. Tu v laboratóriu by som vás mohla ponúknuť nanajvýš tak nie práve najchutnejšími biologickými kultúrami."

"Ďakujem vám, ste veľmi milá."

Spoločne vošli do kancelárie lodného šéflekára. Arkinsonová pokynula Lianovi smerom k prázdnej stoličke a natiahla sa za kovovou konvicou, v ktorej mala pripravenú vodu na zaliatie čaju. O chvíľu držal Lian v rukách šálku, z ktorej sa linula príjemná bergametová vôňa. Doktorka si taktiež naliala a zľahka sa posadila za stôl. Usrkla z horúcej tekutiny a pozrela, ešte stále sa usmievajúc, na Liana. "Tak spustite."

"Chcel by som sa vás opýtať na niektoré aspekty choroby zvanej Bendiiho syndróm."

Doktorka sa zarazila a položila šálku na pracovnú dosku. "Vy sa zaujímate o vulkánsku psychiatriu? To som netušila."

"Áno,  jedným z dôvodov mojej návštevy je aj osobný záujem o túto tému." Lian dúfal, že si doktorka nevšimla krátke zaváhanie, ktoré nasledovalo po jej počudovanej otázke.

"Nuž, nezávidím vám, je to nesmierne komplikovaná oblasť, v ktorej ani ja nie som príliš erudovaná. Dúfam, že vám budem vedieť poradiť."

Lian cítil, že sa chcela opýtať, aké sú tie ďalšie dôvody, ale radšej sa rozhodla nachať ho rozprávať.

"Vedeli by ste mi povedať, nakoľko je výskyt Bendiiho syndrómu ohraničný vekom?" načal Lian priamo od stredu.

"Hm, dobrá otázka. Tohto problému sa dotýkalo niekoľko štúdií, ktoré som mala možnosť prečítať.  Pokiaľ viem, má to súvislosť s rýchlosťou procesu odumierania mozgových buniek. Tie sú za normálnych okolností schopné reprodukcie, preto ani veľmi starí Vulkánci nikdy netrpia senilitou. Ľudské neuróny takúto schopnosť takmer postrádajú, z toho dôvodu výkonnosť mysle úmerne z narastajúcim vekom často klesá. Ľudské zdravie to však neohrozuje, je to prirodzenou súčasťou starnutia. U niektorých Vulkáncov sa však v starobe vyskytuje chyba metabolickej výmeny, čo vedie k strate schopnosti mozgových buniek reprodukovať sa a spôsobuje poruchu vzruchových prenosov. Navonok sa to prejavuje stratou duševnej rovnováhy a extrémnou precitlivelosťou." Doktorka sa vo výklade na chvíľu zastavila a upila zo šálky, ktorej obsah už stihol trochu vychladnúť. "Ale ak mám odpovedať na vašu otázku, Lian," zamylsela sa na moment, "dosiaľ som nikde nepočula o tom, že by bol vek, čo do výskytu syndrómu, presne ohraničený. Jediné, čo vám môžem s určitosťou povedať, je, že sa Bendi prakticky nevyskytuje u Vulkáncov mladších než circa stošesťdesiat rokov."

"A čo Romuláni? Majú takmer identický genetický kód ako Vulkánci. Vyskytuje sa syndróm aj u nich alebo u vzájomne skrížených jednicov?"

"Nie, to je vylúčené," reagovala okamžite Arkinsonová. "naše lekárske záznamy sú síce skromné, ale z toho, čo vieme, vyplýva, že následkom prudkej zmeny životného prostredia vysídlených Vulkáncov sa po vyše dvoch tisícročiach zásadne zmenili aj vlastnosti a schopnosti ich nervovej sústavy. Vlastne by sa dalo povedať, že je typovo príbuznejšia skôr s jej ľudskou, než vulkánskou obdobou. To isté platí o vulko-romulánskych miešancoch. Nie je mi známa žiadna správa o prípade Bendiiho syndrómu v tomto zmysle."

"Takže sa jedná o výlučne vulkánsku problematiku?" opýtal sa Lian, chtiac sa uistiť o tom, čo mu vyplývalo z tejto rozpravy.

Po chvíľkovej odmlke Arkinsonová rozhodne vyhlásila: "V podstáte áno... Áno, som o tom presvedčená."

Lian položil svoju prázdnu šálku na stôl a zodvihol sa zo stoličky. "Ďakujem vám veľmi pekne, pani doktorka. Skutočne ste mi veľmi pomohli. Dúfam, že som vás neobral o príliš veľa vášho..." Vetu však nedokončil, pretože kanceláriu hlavného lodného lekára odrazu pohltila tma, o niekoľko sekúnd vystriedaná slabším svitom núdzového osvetlenia. Žiadny poplach, žiadne sirény.

"A to som si myslela, že ma už dnes nič neprekvapí," pozrela doktorka rezignovane na zaskočeného Liana. "Určite v strojovni nejaký vystresovaný absolvent Akadémie stlačil nesprávny vypínač," no potom jej pohľad upútali kontolné panely životných funkcií na stene, ktorá stála oproti priehľadným dverám z plexiskla. Namiesto zvyčajných kmitajúcich čiar, znázorňujúcich činnosť dôležitých orgánov pozorovaných pacientov, svietilo na inak tmavom monitore jediné veľké písmeno gréckej abecedy, Omega. "A čo má zase znamenať toto?" vymenila si s Lianom zmätené pohľady. Bezmála vyskočila zo stoličky a prebehla okolo poradcu, ktorý ju bez váhania nasledoval do hlavnej miestnosti ošetrovne, kde ležala jej jediná pacientka. Rýchlo očami skontrolovala všetky prístroje, na ktoré bola žena napojená a upokojila sa, keď sa presvedčila o tom, že systémy vykazujú bezproblémovú činnosť. "Ošetrovňa volá strojovňu! Čo to tam vyvádzate?" Namiesto odpovede však nasledovalo len ticho.

Lian vycítil, ako doktorkino znepokojenie každým okamihom narastá a sám aktivoval svoj komunikátor. "Lian volá mostík." Žiadna reakcia.

"Počítač," skúšala to ďalej Arkinsonová, "odôvodni nefunkčnosť vnútrolodnej komunikácie."

Počítač neodpovedal, hoci zvukové znamenie jasne signalizovalo, že doktorkinu otázku stroj registroval.

Práve vo chvíli, keď sa Lian rozhodol, že sa osobne vydá na mostík, z lodného interkomu zaznel Saavikin hlas: "Prosím veliacich dôstojníkov, aby sa ihneď dostavili na mostík. Turbošachty sú odpojené od energie, použite preto Jeffryeho prielezy. Saavik koniec."

Ešte predtým, než spoločne vyšli z ošetrovne, si Lian uvedomil, že obaja už takmer zabudli na rozpravu, ktorú ešte pred chvíľou viedli. Zároveň mu bolo jasné, že je to tak vlastne dobre, pretože jeho pochybnosti už nadobro zmizli: Kapitán Saavik žiadnym Bendiiho syndrómom netrpí.

divider

Následuje:
Kapitola 6

divider

CZ Kontinuum Star Trek fan klub a správa archivu Memory Alpha nepřebírají zodpovědnost za obsah, odpovídající charakteristiky ani za formu (gramatické nedostatky) uveřejněných povídek. Toto vše je výhradně zodpovědností autora.

© 2000–2021 Webdesign: Samuel David Thorn, CZ Kontinuum Star Trek fan klub; Pozadí: Simply Pastel Night Sky by Ali Ries (Casperium)