lcars
logo

Posledné vzplanutie


Autor: Ruafo
Email: ruafo@mindmeld.cz
Archivováno dne: 02. 04. 2004
Stav povídky: dokončená
Velikost: 153 kB
Přístupnost: obecná
Varování: žiande
   
Seriál: nazařaditelné
Období: Tri mesiace po udalostiach v ST:Nemesis
Hlavní postava(y): Kapitán Saavik s posádkou
Kategorie: napětí, přátelství
Spoiler:
Stručný obsah:
Plavidlo USS Sybaris pod velením kapitána Saavik je na misii Deep Space. Rutinnú plavbu naruší až záhadný rádiový signál s vyhasnutého bieleho trpaslíka...
Poznámka autora:
Prohlášení:

Star Trek, Star Trek: The Next Generation, Star Trek: Deep Space Nine, Star Trek: Voyager, Enterprise a postavy v nich vystupující jsou majetkem společnosti Paramount Pictures™ a jsou chráněny patentem v USA. Tato povídka nemá v úmyslu porušit tato autorská práva, vznikla pouze pro pobavení a nebyla žádným způsobem honorována. Původní příběh, postavy a situace jsou vlastnictvím autora.


Posledné vzplanutie

Ruafo


     Temnota osvetľovaná slabým svitom niekoľkých vzdialených hviezd bola chladná a nehybná. Jediné, čím by sa tu dal merať čas, bola zmena uhlu stredovej osi Galaxie kdesi v diaľke, tam, kde bola moc temnoty najslabšia, k ešte vzdialenejším ostrovom svetiel na druhej strane temnoty. A predsa sa kedysi toto miesto stalo dejiskom divadla, ktoré zažije každá galaxia len niekoľkokrát sa život... A odvtedy sa nesie temnotou výkrik, zúfalo a neustále volajúc, pripravený neprestať dovtedy, až kým mu niekto neodpovie. Nevedel prečo, nepoznal zmysel svojho výkriku, no vedel, že keď prestane volať do temnoty, spolu s jeho hlasom umrie aj niečo, pre čo bol stvorený.
     Z výkriku sa stala výčitka, z výčitky zúfalosť, až ju nakoniec vystriedal šepot, ktorý pomaly slabol obklopený samotou. A keď sa zdalo, že sa už aj jeho zmocní temnota, ktorej tak dlho odolával, niečo sa zmenilo! Odrazu pocítil, že sa k nemu čosi blíži. Nepatrilo to do temnoty, nepatrilo vlastne medzi žiadne veci, ktoré doteraz poznal. Zmocnil sa ho úžas a jeho vnútro sa rozochvelo aktivitou.
     
     
     
     1.

     Poručík David Rand sa zahľadel do monitora počítača a pri predstave, že musí dokončiť týždennú správu o stave impulzných motorov, si ťažko povzdychol.
     "To máš tak, keď máme za kapitána ženu. Všetky správy musia byť s puntičkárskou presnosťou formulované a včas odovzdané," ozval sa za hlavným inžinierom hlas s jemným nedefinovateľným akcentom, aký mohol patriť len Delťanovi.
     "Hm a ešte k tomu, keď je tou kapitánkou Vulkánka," odvetil so sarkazmom v hlase Rand. Ako však znechutene vstával zo stoličky, aby sa povystieral, pocítil, ako sa začína upokojovať a podozrievavo sa zahľadel do poradcovej tváre s výrazom pokojného optimizmu: "Hej, Lian, už zase na mňa skúšaš tie tvoje feromónové triky?"
     "No, feromónovými by som to práve nenazval, ale aspoň vidím, aké boli tvoje výsledky na kurzoch biochémie v Akadémii," pousmial sa Lian a potlačil zívnutie. "O chvíľu sa končí služba. Nezašiel by si na koncert? Mám na večer rezervovanú holopalubu."
     "Oceňujem tvoju snahu, pán poradca, ale musím dokončiť tú správu. A akosi za obávam, že mi to zaberie celý zvyšok večera," no v zápätí sa zarazil: "I keď... Aký to je koncert?"
     "Mne to síce nič nehovorí, ale ty to budeš  určite poznať. Niečo s ... mäsovým knedlíkom" a usmial sa pri predstave poskakujúcej kysnutej knedle na pódiu. I keď sa Lian veľmi nevyznal v pozemskej hudbe, veľmi sa mu zapáčila a rád spoznával nové žánre, hlavne, ak mali skupiny či interpreti tak neobvyklé mená, akými názvy jedál nepochybne boli.
     "Meat Loaf?!" rozjasnili sa Randovi oči. "No, mohol by som kapitánke povedať, že som musel spustiť ešte jednu diagnózu, takže jej to odovzdám neskôr... Myslíš, že by mi to prešlo?" spýtavo pozrel na Liana, ktorý si potešene šúchal ruky.
     "Ak zoberieme do úvahy, že si jediným členom posádky okrem prvého dôstojníka, ktorého kapitánka volá krstným menom a toleruje ti dva oneskorené príchody do služby za týždeň... Nieeee, určite sa na teba naštve a posadí ťa na mesiac do väzenia len preto, že jej odovzdáš správu o dve hodiny neskôr..."
     "Čo tým chceš povedať?!" nenechal ho dohovoriť Rand, "že ma snáď kapitánka vníma inak než len hlavného inžiniera?"
     "To že som povedal? Nie, to si povedal sám. Ja som nič také netvrdil ani predtým, ani teraz," zatváril sa vážne Lian.
     Rand sa nadýchol a skrížil ruky cez prsia: "A ako znie teda tvoja odborná diagnóza?"
     "Moja diagnóza?" zamyslel sa Lian. "Hm, vulkánsky život je taký dlhý a misie Deep Space také únavné... Nemyslíš, že kapitánka tiež potrebuje trochu rozptýlenia?" a len ťažko zadržiaval smiech, ktorý sa mu drel z hrdla.
     "A chceš vedieť, akú by som určil diagnózu ja tebe? Si jeden perverzný, úchylný, holohlavý delťanský erotoman!" zasyčal Rand a už-už sa chcel vrhnúť na Liana. Ten ale rýchlo uskočil a zvolal: "Skrátka poradca, ako sa patrí!" a opäť sa rozosmial.
     Skôr, než po Lianovi stihol hodiť záznamník, ktorý predtým ležal na jeho stole, rozsvietil sa v pracovni hlavného inžiniera žltý poplach a zároveň s ním sa ozval hlas komandéra Curtisa: "Prvý dôstojník posádke: Žltý poplach, pohotovosť všetkým vedeckým staniciam. Opakujem: Pohotovosť všetkým vedeckým staniciam."

     Kapitán Saavik práve obrezávala jednu z troch hydroponických kvetín, ktoré krášlili jej pracovňu, keď znedazdajky zaznel žltý poplach spolu s Curtisovou dôraznou výzvou. Saavik sa prudko zdvihla a vzápätí pocítila ostrú bolesť. Pozrela sa na starý nôž, ktorý pri svojej záľube používala a všimla si stopu po zelenej tekutine na jeho ostrej hrane. Tá sa očividne vo chvíli, keď chcela Saavik odpovedať svojmu prvému dôstojníkovi, mierne vryla do jej pravého palca a zanechala na ňom malú reznú ranu. Položila nôž, aby si utrela špinavé ruky do pripravenej vlhkej handry a zamierila na mostík.
     "Bill, podajte správu, prosím," vyzvala svojho prvého dôstojníka, černocha so športovou postavou, s ktorým minulý týždeň oslávili jeho tridsiate siedme narodeniny.
     "Diaľkové senzory narazili na vyhasnutého bieleho trpaslíka asi 3,7 svetelného roku od našej pozície."
     "Na bieleho trpaslíka? Výskyt takej hviezdy v tejto oblasti je nanajvýš nečakaný, ale to nevysvetľuje, prečo ste vyhlasovali žltý poplach," konštatovala Saavik, no veľmi dobre si uvedomovala, že Curtis je človek, ktorý si tú najzaujímavejšiu informáciu necháva vždy nakoniec.
     Komandér jej tušenie nesklamal: "Ak je to biely trpaslík, je zrejme jedným z mála telies, ktoré sem bolo pritiahnuté gravitačnými silami našej Galaxie z rozpadajúceho sa ostrova Sagittarius. A čo viac, zachytávame odtiaľ akýsi signál na veľmi nízkych rádiových frekvenciách."
     Stupeň Saavikinho záujmu sa okamžite zvýšil. "Rádiové frekvencie? Dokážete ten signál bližšie špecifikovať?"
     "Zatiaľ sme príliš ďaleko a signál je veľmi slabý, ale zdá sa, že sa jedná o akýsi maják alebo bóju, ktorá vysiela rovnaké impulzy každé tri minúty."
     "Presne tri minúty?" pozdvihla pravé obočie Saavik a pochybovačne pozrela na Curtisa.
     "Každých stoosemdesiatdva sekúnd a trinásť stotín, kapitán," usmial sa prvý dôstojník, pričom sa mu okolo kútikov úst vytvorilo niekoľko brázdičiek. Neboli to ešte vrásky, to nie, napriek tomu však jemné priehlbinky dávali tušiť, že komandér už dávno nie je farmárskym výrastkom odkiaľsi z Oklahomy, akým však od pohľadu kedysi býval.
     "Ste si istý, že hovoríme o bielom trpaslíkovi a nie o nejakom druhu kvazaru?"
     Curtis prešiel cez mostík k stanici vedeckého dôstojníka, ktorého funkciu zastával. Chvíľu behal prstami po konzole, na čo sa na obrazovke objavilo dvojrozmerné znázornenie hviezdy spolu s ekliptikou jej dráhy. "Ako vidíte, rovníkové pásmo objektu nezaberá priestor, v ktorom sa nachádzame. Čo znamená, že ak by sa aj jednalo o kvazar, nemohol by vysielať našim smerom."
     "A to znamená, že ten signál je s najvyššou pravdepodobnosťou umelého pôvodu," dodala s letmým úsmevom Saavik. "Pán Guestrow," obrátila sa na kormidelníka, "zmena kurzu: jeden, jeden, osem - bodka - šesť. Znížte rýchlosť na warp 2."
     "Rozumiem, kapitán. Mením kurz a upravujem rýchlosť."
     Saavik sa presunula ku kapitánskemu kreslu a s uspokojením sa doň posadila. Pritom na chvíľu dovolila preniknúť svojou mysľou dráždivý pocit vzrušenia pred neznámom, ktoré ju očakávalo...

     2.

     Počulo! Počulo jeho šepot a on cítil, ako sa k nemu blíži. Jeho vnútro po večnosti začalo opäť ožívať, no bolo tu čosi... Niekde bola tma, niekedy dávno, niekde bolo niečo, cez čo svoju pamäť nedokázal preklenúť. Vedel len, že vtedy skoro prestal volať, že ho takmer pohltila temnota. Trvalo mnoho obehov, kým opäť precitol, no niečo, niečo chýbalo, akoby niečo spretŕhalo jeho vnútro a on už odvtedy nevedel nájsť cestu k svojmu zmyslu... Nevedel už, prečo volá, za kým a kto mu to prikázal. Ale vedel, že musí volať, až kým mu niekto neodpovie. A teraz konečne dostane odpoveď...

     "Kapitánov denník, hviezdny dátum 57011.2. Hoci naša misia Deep space s úlohou preskúmať hraničné pásmo medzi horizontálnym okrajom alfakvadrantu Mliečnej cesty a medzigalaktickým priestorom do tejto chvíle nezaznamenala známky aktivity vyššieho civilizačného stupňa, zachytili naše senzory dnes o 1753 lodného času rádiový signál neznámeho pôvodu. Ten prichádza z okolia hviezdy pvd. typu biely trpaslík, ktorý sa nenachádza na žiadnej z dostupných hviezdnych máp. Rozhodla som sa prerušiť náš let k hmlovine XG 986123, aby sme pôvod signálu bližšie preskúmali."

     Saavik ukončila záznam do denníka a premerala si pohľadom celý mostík. Vstala zo svojho miesta a postupne začala prechádzať okolo jednotlivých staníc a konzol. Tento zvyk si uchovávala už od kadetských čias a pomáhal jej sústrediť svoje myšlienky na nadchádzajúcu úlohu. Zastala až pri pozlátenom štíte, ktorý bol pripevnený na hladkej, oceľovo šedej stene. Hoci nemal žiadne funkčné určenie, Saavik odvtedy, ako dostala svoje prvé velenie, veľmi dobre chápala, že tento štít plní na každej lodi viac než dôležitú úlohu. Pristúpila bližšie a už po deväťdesiaty siedmy raz si prečítala vytlačený nápis pod emblémom Flotily:

USS SYBARIS
NEBULA CLASS - FIRST STARSHIP TO BEAR THE NAME - REGISTRY NUMBER NCC-62012 LAUNCHED
STARDATE 45027.5
UTOPIA PLANITIA YARDS - UNITED FEDERATION OF PLANETS

COMANDED BY:
CPT. SAAVIK 2367-2370
CPT. TAMATAWE, RYUICHI 2371-2371
CPT. SAAVIK 2372-

"...To Boldly go where  no one has gone before."

     Po krátkej chvíli odvrátila zrak, pretože  sa otvorili dvere turbovýťahu a vstúpil Lian. "Kapitán, počul som žltý poplach. Potrebujete moju pomoc?"
     "Zatiaľ nie, nadporučík, ale som rada, že ste tu. Zachytili sme neznámy signál a v rámci možnosti prvého kontaktu by som vás rada mala na mostíku," odvetila mu Saavik.
     Delťan kývol súhlasne hlavou, pomaly a vyrovnane, akoby neprešiel, ale priam doletel bezstarostne ani motýľ k svojmu kreslu. Saavik v duchu vždy obdivovala Lianovu rasu. Delťania boli jednou zo starších členských svetov Federácie a hoci sa spočiatku vo veľkej miere angažovali v diplomatických kruhoch i vo Flotile, postupne sa väčšina z nich opäť vrátila k pôvodnému životu vo svojej komunite na Delte IV. Vysoký stupeň senzibility, empatie a pocitu spolupatričnosti z nich robil vynikajúcich komunikačných dôstojníkov a predovšetkým poradcov. Jediným problémom bola ich neobvykle vysoká sexuálna aktivita. Tá súvisela s uvoľňovaním hormónov vyvolávajúcich u ostatných členov posádky reakcie, ktoré im nepríliš napomáhali pri plnení pracovných povinností. Hoci to robilo Saavik starosti, Lian tak, ako ostatných 112 príslušníkov jeho rasy vo Flotile, pri nastúpení služby sľúbil obmedziť svoje sexuálne potreby na prípustnú mieru. Čo sa tým ale presne myslelo, nebolo nikomu jasné. Bolo však isté, že sa jednalo o ústupok velenia Flotily na žiadosť delťanskej vlády po tom, ako nastali u mnohých zdravotné problémy následkom prísahy celibátu, ktorý musel každý dôstojník delťanského pôvodu pred nástupom do služby v minulosti skladať.
     Saavik vytrhlo z myšlienok jemné zachvenie paluby.
     "Naša rýchlosť sa znížila o 0,02 warp, kapitán," ozval sa zmätene Uwe Guestrow, mladý kormidelník, ktorý len pred necelým rokom ukončil štúdium na Akadémii.
     "Ako je to možné, praporčík?" spýtal sa Curtis a nahliadol cez plece Guestrowovi, aby sa presvedčil o jeho slovách.
     "Nemám tušenie. Nezadával som žiadne príkazy na zmenu rýchlosti, nezaznamenávam ani žiadnu poruchu, pane."
     Saavik siahla rukou ku komunikátoru, keď v tom zacítila ďalšie, tentokrát silnejšie zachvenie. "Saavik volá strojovňu. Pán Rand, podajte správu. Čo je dôvodom zníženia našej rýchlosti o..." pozrela na kormidelníkovu konzolu ".. 0, 17 warp?"
     "Práve sa to pokúšame zistiť, kapitán. Ale už teraz môžem povedať, že lodné systémy sú v poriadku a vo vstrekovaní hmoty a antihmoty do reaktora, rovnako ako v energetickom vedení do oboch gondol, nie sú žiadne chyby. Myslím, že sa skôr jedná o nejakú fluktuáciu v subpriestorovom poli."
     "Ak je chyba skutočne v subpriestore, David," Lian zbystril pozornosť a bol si takmer istý, že po vyslovení krstného mena hlavného inžiniera pocítil v pozadí Saavikinej reči na krátku, takmer nepostrehnuteľnú chvíľu, malú, ale významnú zmenu, "čo ju mohlo zapríčiniť?"
     "To vám teraz s určitosťou neviem povedať, ale bolo by zrejme lepšie, keby sme prešli na impulznú rýchlosť."
     "Rozumiem," pritakala kapitánka a pozrela na Guestrowa, ktorý splnil nevyslovený rozkaz.
     Sybaris v momente obklopila temnota, len v diaľke narušovaná slabým svitom niekoľkých hviezd.  
     Zo zadnej časti mostíka sa ozval Curtis: "Kapitán, myslím, že mám teóriu..." a kontroloval údaje, ktoré sa mu objavili na obrazovke.
     "Komandér?" obrátila sa Saavik za Curtisom a údajmi, ktoré si dal počítačom vyhodnotiť.
     "Neviem ako, ale súvisí to zrejme s tou hviezdou, respektíve s jej minulosťou," odpovedal zadumane Curtis, snažiac sa pochopiť, čo mu chce počítač povedať.
     Saavik sa zamyslela a zadumane pozrela na Curtisa. "Bill, poďte so mnou. Komandér Lian, mostík je váš," na čo zamierila k turbovíťahu.
     Ešte predtým, než sa dvere výťahu zatvorili, začul poradca v úlohe veliaceho dôstojníka mostíka príkaz: "Paluba 17!"  Pokiaľ si dobre spomína, nachádza sa na  sedemnáctej palube oddelenie stelárnej kartografie.

     Saavik vstúpila spolu s Curtisom do priestornej miestnosti, ktorej zahnuté steny tvorili veľkú plochú obrazovku. v strede miestnosti, ku ktorému viedlo spojovacie mólo, stála kruhová stanica s konzolou. Curtis si k nej sadol a aktivoval ju, na čo obrazovka ožila a zo sekcie stelárnej kartografie sa naraz stala spleť miliónov svetiel a farieb Galaxie.
     Curtis nečakal na kapitánkine inštrukcie a sám zadal počítaču požadované príkazy. Obraz sa začal meniť - Mliečna cesta sa na chvíľu zmrštila  a spolu s ňou akoby celý vesmír. Objavili sa Magellanove mraky i Andromeda a niekoľko ďalších trpasličích hviezdnych ostrovov.
     Saavik sa potichu pozerala na túto nádheru a mala dojem, že pláva spolu s vesmírom, ktorý sa pred jej očami rozprestieral. Keď obraz Galaxie preťali dve pravouhlé čiary a jedna časť Mliečnej dráhy, takto vymedzená, sa zväčšila tak, že teraz vyplnňovala celú obrazovku, objavila sa sústava križujúcich sa čiar a čísel znázorňujúca jednotlivé sektory. Saavik zaostrila zrak na spodnú časť obrazu: "Bill, zväčšite sektory 727 až 731 a 827 až 831."
     "Zväčšujem" a obrazovka zostala teraz až na niekoľko výnimiek takmer tmavá. Tieto sektory boli na samom okraji horizontálnej časti kvadrantu, čo znamenalo, že tu existovalo len minimum vesmírnych telies a atómov jednotlivých látok, vo vnútornej časti galaxií inak tak bežných a potrebných pre formovanie hviezd a života. A predsa lodné senzory zaznamenali bieleho trpaslíka, hviezdu, ktorá na tomto mieste nemala čo robiť.
     "Zvýraznite všetky hviezdy vo vyznačených sektoroch." Objavili sa tri - vlastne to ani neboli hviezdy, ale obrie plynové planéty, ktoré pri svojom formovaní v tejto oblasti nenašli dosť vodíka na to, aby vo svojich jadrách spustili termonukleárnu reakciu.
     A potom tu bol tento záhadný biely trpaslík, ktorého si Mliečna dráha ukradla od zanikajúcej trpasličej galaxie Sagittarius. Bola to jediná skutočná hviezda v tejto oblasti. Najbližšou telesom bola až bezsústavná hviezda G 36512, vzdialená 18 svetelných rokov, v Mliečnej dráhe veľmi neobvyklý typ hviezdy. Saavik by neudivilo, keby mala aj táto hviezda podobný pôvod ako ich biely trpaslík.
     "Vykonajte spektrálnu analýzu uvedených sektorov, Bill," požiadala Saavik a zamyslene sa oprela o roh konzoly.
     Curtis prstami letmo prešiel po povrchu obslužnej stanice: "Počítač bude potrebovať na spracovanie výsledkov spektrálnej analýzy približne tri minúty."
     Saavik miesto odpovede kývla hlavou a naďalej sa pozerala na priestor, ktorý sa pred ňou rozprestieral. Preto Curtisa prekvapilo, keď sa zrazu ozvala: "Bill, viem, že toto nie je to správne miesto ani čas, ale málokedy máme možnosť byť osamote a rozprávať sa medzi štyrmi očami. Nielen ako kapitán a jeho prvý dôstojník, ale predovšetkým ako ľudia, ktorí si navzájom dôverujú."
     Curtis chvíľu mlčal a potom sa pozrel Saavik priamo do očí: "Ide o poručíka Randa, nemýlim sa?"
     Saavik sa hlboko nadýchla: "Áno... Zaujímalo by ma, prečo kapitán Tamatawe, tesne pred tým nešťastným incidentom, odvolal z funkcie hlavného inžiniera Sybaris, nadporučíka Garjanova a nahradil ho práve... poručíkom Random."
     "Nuž, pokiaľ viem, tak Garjanov s kapitánom od prevzatia velenia na lodi nemal práve najlepšie vzťahy. Už pri prvej inšpekcii strojovne sa neuveriteľne pohádali, pretože Garjanov urobil na prívodových energetických cievkach v šiestich sekciách úpravy, ktoré, ako tvrdil kapitán, neboli v súlade s normami Flotily. Preto ich mal okamžite vrátiť do pôvodného stavu, ale Garjanov to odmietol. A tak bol oheň na streche."
     "A to bolo dôvodom na jeho preloženie a degradovanie?"
     "Nie, to ešte nebolo všetko. Tamatawe bol schopný pohnať naporučíka až na vojenský súd, to som si istý. Garjanov najprv odmietal urobiť  akýkoľvek ústupok. Naliehal som na neho, nech si nerobí zbytočné problémy a nech radšej požiada o preloženie, ale on tvrdohlavo odmietal, i keď si musel veľmi dobre uvedomovať, že každý kapitán by sa o neho pobil..."
     "Iste, iste, o týchto skutočnostiach som už informovaná, stálo to v Tamateho i vašej správe. Ale skôr by ma zaujímalo, aký je váš názor na nehodu na spomínaných energetických cievkach, kvôli ktorej Garjanova nechal zavrieť a nakoniec ho odvolal spolu s degradovaním na poručíka," prerušila Curtisa  Saavik, keď sa na chvíľu odmlčal.
     "Kapitán, musím vás požiadať, aby ste si to, čo vám teraz poviem, nechali pre seba," stíšil trochu hlas Curtis.
     "Samozrejme sa na to môžete spoľahnúť, komandér," odvetila mu Saavik rozhodne.
     "Tak teda dobre," povzdychol si Curtis. "Ak sa ma pýtate na to, či sa domnievam, že niekto tú nehodu zapríčinil zámerne, tak áno, skutočne si to myslím. Jaromir Garjanov je jeden z najlepších inžinierov, akých som vo svojom živote stretol. Chyby, z ktorej ho obvinil Tamatawe, by sa nedopustil ani kadet tretieho ročníka na Aka..."
     "Spektrálna analýza ukončená," zaznel odrazu v rozľahlej miestnosti ženský, bezfarbený hlas počítača.
     Obaja vzhliadli na obraz, ktorý sa pred nimi ukázal a obaja takmer prestali dýchať, keď si uvedomili, na čo sa pozerajú.
     "Bill, prispôsobte parametre zameranej oblasti tak, aby sme získali pohľad z perspektívy pozemského pozorovateľa."
     Saavik ešte ani nestihla dopovedať a Curtis už zadával počítaču inštrukcie. Očividne myslel na to isté, na čo i ona.
     Obraz začal reagovať a v priebehu troch sekund úplne zmenil svoju štruktúru. Curtis teraz spoznával známe obrazce a súhvezdia, na ktoré sa pozerával vo svojom detstve cez škáru v strechce velikánskej stodoly, celý zaprášený od kôp sena, v ktorom cez letné teplé noci s kamarátmi spávali a snívali o nekončiacich vesmírnych dobrodružstvách. Nenechal však odviesť svoju pozornosť týmto pohľadom a opäť začal usilovne diskutovať s počítačom, pričom svoj postup komentoval: "Vraciam časomer a upravujem časopriestor rýchlosťou 25 rokov za sekundu."
     Obraz sa spočiatku zdanlivo nemenil, no už po chvíľke sa jeho stred počal rozjasňovať, až sa rozsvietil do silnej modrej žiary. Curtis okamžite reagoval a zastavil odpočítavanie. "Sme v hviezdnom čase, vlastne v mesiaci august roku 2048 gregoriánskeho kalendára..." a zarazil sa, keď si uvedomil spojitosť výsledkov svojho výpočtu s obrazom na stene. "Kapitán, hviezda, z ktorej prichádza ten signál, nie je biely trpaslík, ale neobvykle malá neutrónová hviezda. Podľa počítačových dát sa jedná o pozostatok eruptívnej premennej hviezdy, očividne supernovy typu II. Podľa tvaru svetelnej krivky a spektra bola absolútna jasnosť supernovy v maxime približne..." Curtis neveriacky vydýchol,"... približne -24m. Kapitánka, tá supernova nemohla byť nič iné než..."
     "...Svetlo nádeje," dopovedala Curtisove slová Saavik.
     Obaja dôstojníci na seba pozreli a Curtis si všimol, že Saavik sa ani nesnaží skryť svoje prekvapenie.
     "Zavolajte všetkých vedúcich dôstojníkov do konferenčnej miestnosti," zavelila, keď sa obrátila na odchod. Bola už pred dverami, keď ju dostihol Curtisov hlas: "Kapitán, ako sa náš rozhovor týkal poručíka Randa?"
     Saavik zostala stáť, ale neobrátila sa. Miesto toho len, akoby mimochodom, odpovedala: "Chcem odvolať poručíka Randa z postu hlavného inžiniera, akonáhle sa skončí táto misia a Sybaris zakotví na Hviezdnej základni 287."
     "Prosím?" vypadlo z Curtisa, ktorý neveril vlastným ušiam. Zdalo sa, že mu to robí väčšie problémy, než strávenie obsahu informácií, ktoré im pred chvíľou poskytol počítač. "Kapitán, David Rand je síce trochu... svojrázny v plnení niektorých svojich úloh, ale je to veľmi dobrý inžinier."
     Saavik pootočila hlavu doľava, práve tak, aby Curtis zaznamenal jej kamenný výraz: "Máte pravdu, poručík Rand JE dobrý inžinier. Ale nie taký dobrý ako veliteľ Garjanov."
     Skôr, než stihol prekvapený Curtis čokoľvek namietnuť, dvere stelárnej kartografie sa za vychádzajúcou ženou so syčaním zatvorili.

     3.

     "My sme našli Svetlo nádeje?" neveriacky vyhrklo z Guestrowa a svojím spontánnym, takmer ešte chlapčenským nadšením nakazil celé osadenstvo konferenčnej miestnosti. Jedine Lian trochu nechápavo prijímal emócie hromadiace sa okolo neho. Všimla si to doktorka Arkinsonová, ktorá sedela priamo oproti nemu. Bola to žena tesne po päťdesiatke, avšak príjemného mladistvého vzhľadu, s hustými plavými vlasmi, vzadu zopnutými dlhou tmavou sponou, ktorú dostala ešte ako malé dievčatko od svojej starej mamy. v ošetrovni mala na pracovnom stole postavenú jej fotografiu. Často na ňu spomínala, starú dobrosrdečnú dámu žijúcu vo vidieckom prízemnom domčeku z červených tehál, obklopenom zvlnitou zelenou krajinou grófstva Hampshire, kde sa s vlasmi pohráva chladný západný vánok a prináša so sebou slanú vlhkosť z vyše dvadsať kilometrov vzdialených pobrežných útesov, kde v poryvoch vetra plachtia čajky a morský orol číha na svoju nič netušiacu korisť. Sophii sa mnohokrát tento obraz mihol v príjemných spomienkach pred očami. Stará mama, usmievajúca sa, trochu predklonená, akoby obdivovala kvetinové záhony v prednej záhradke, o ktoré sa príkladne starala, bola na fotografii oblečená v čiernych dlhých šatoch. Sophia si ju vlastne dokázala predstaviť len v nich. Predtým, než zomreli obaja jej rodičia, sa stará mama rada pekne a pestro obliekala, dokonca si sama ušila niekoľko vlastných modelov, ktoré si potom vždy brávala do starého anglikánskeho kostola, jedného z posledných v tejto časti ostrova. Sophia nikdy celkom nechápala zmysel toho zvyku, no keď neskôr zostala sama, asi pochopila.
     Sedeli obidve v kuchyni a Sophia nadšene rozprávala o dnešnej hodine kreslenia, keď im v škole pani Debrounová ukazovala, ako najlepšie namaľovať smejúcu sa lastovičku - "Môže sa lastovička smiať, keď má zobák?" vykríkol odrazu Benny Collhum, vysoký chlapec s hnedou hrivou vlasov. Sophia sa na neho zasnene pozrela a spomenula si, ako si niekedy pred mesiacom, bez toho, aby si vlastne uvedomila, čo robí, úhľadne do svojho denníčka napísala: Ľúbim Bennyho Collhuma a tak sa sa pri tej myšlienke zapýrila, že sa musela hneď obrátiť. Stihol sa na ňu pozrieť a na chvíľu jej srdce uviazlo v krku. Dúfala, že si nevšimol, ako sa začervenala. A vlastne, keď aj, nemám sa za čo hanbiť, pomyslela si náhle. Keď sa škola skončila, cupitala za starou mamou, pretože doma ešte nemohla byť Sophy sama, hoci si nerada pripúšťala, že je ešte stále príliš malá. Zamračila sa a snáď už po stý raz si povedala, že je už predsa veľká a vie sa o seba postarať. No niečo v jej vnútri jej navrávalo, že si to bude musieť povedať ešte niekoľko tisíckrát, než sa to stane skutočnosťou. A tak si vykračovala po poľnej ceste, ešte trochu vlhkej po dvoch daždivých dňoch, tak neopísateľne nepríjemných a zároveň príťažlivých, aké sa môžu vyskytnúť len v Hampshire. Ani len netušila, že keď bude poobede sedieť so starou mamou na pohodlnej starožitnej pohovke vo výklenku obývacej miestnosti a práve sa zahryzne do sladučkého čerešňového koláča, ktosi zaklope na dvere. Stará mama sa pomaly zdvihne, odíde do predsiene, odkiaľ malá Sophy začuje len tlmené hlasy, po chvíľke prerušené báznivým, zvláštne ťažkým tichom. Potom sa stará mama vráti, bledá a so skleným pohľadom, ktorý sa snaží zamerať čosi v diaľke, vyjadrujúc tak stav mysle, neschopnej spracovať informáciu, ktorú práve získala. Len tak stojí, až po hodnej chvíli sa obráti smerom k Sophii, akoby si len teraz všimla, že tu pred ňou sedí, nedojedený koláč v ruke, so zvedavým pohľadom plným detských snov. Podíde k nej, pohladí jej plavé vlasy zopnuté tmavou sponou. Sophy na ňu v očakávaní čohosi nezvratného hľadí svojimi detskými modrými očami a potom začuje tie slová, ktoré mali navždy zmeniť jej život, jej vnútro.
     Sophia spočiatku nechápala, prečo sa pohľad starej mamy  začal tak podivne trblietať v jasnom poobedňajšom svetle, ktoré sem prenikalo spoza dvojitých rámovaných okien. No nemalo trvať dlho a už aj na jej ružových lícach sa objavili pramienky slaných horkých sĺz.
     Od toho dňa chodila stará mama do kostola pravidelne a začala so sebou brávať aj Sophy, ktorá sa vo veľkej a chladnej chrámovej lodi cítila malinká ako malá hviezdička v obrovskom vesmíre, no zároveň v tom bol aj akýsi neurčitý pocit bezpečia a vnútorného pokoja.
     Stará mama Sophiu potešene objala, keď jej tá o desať rokov neskôr oznámila, že ide študovať medicínu na lekársku fakultu v Kingstone. "Ach, Sophy, som na teba taká hrdá... A nielen ja... Som hrdá aj za oboch tvojich rodičov. Kiež by sa toho dožili," pošepkala jej pohnutým hlasom, keď si spoločne pozerali holoobrázky zo Sophiinych promócií. Stará mama sa ich nemohla zúčatniť - bola v pokročilom štádiu Cardingtonovej choroby a teraz sa už takmer nedokázala na lôžku v boltonskom zdravotnom stredisku pohnúť. Napriek utrpeniu, ktoré musela prežívať, milovala naďalej život a každý deň, keď Sophia prišla na návštevu a otvorila dvere izby preplnenej nemocničnými prístrojmi, jej oči zažiarili od šťastia. Keď Sophia prišla naposledy, všetko jej pripadalo v poriadku, ani by ju nenapadlo, že svoju milovanú starú mamu, teraz bezmocne ležiacu a napriek tomu stále prekypujúcu životom, nikdy viac neuvidí. Dodnes si Sophia často vyčítala, že urobila chybu, keď jej v ten deň oznámila, že chce vstúpiť do Flotily. Chvíľu na ňu stará mama prázdno, nechápavo hľadela - Sophia sa najprv preľakla, že svoju vnučku už nepozná... A potom sa tvár starej mamy odvrátila. Bolo to posledné gesto, ktoré Sophia videla. Ešte v ten večer stará mama umrela. Hoci Sophia vedela, že je to nezmysel, čosi v jej vnútri neustále kričalo: Tak vidíš, prišla si sa ňou, zvesela si spustila o tom, že v rámci praxe ideš vstúpiť na dva roky do Flotily a tým si ju zabila...
     - Nie!
     ... zabila ...
     - Nie, to nie je pravda, mlč, nebola to moja vina, nemohla som vedieť...
     ... Čo? Že keď tvojho otca s matkou zabili pri záchrannej lekárskej misii Flotily na Kaluse VI, že tá žena, čo pred tebou ležala a mohla žiť ešte niekoľko rokov ...
     - Buď  ticho!
     ... že vyskočí z postele a od radosti začne skákať po izbe, až sa zvalí tá váza s kyticou slnečníc, tak ohavne dávajúcich najavo svoju mladú sviežosť v tom septikovom smrade všade navôkol?
     Sophia sa hlas, ktorý sa jej vysmieval, snažila umlčať, ale nakoniec sa vždy odmlčal sám, keď naposeldy zvolal: Zabila si ju, zabila si juuuu a začal sa zlomyseľne chechtať, až v tichosti zmizol kdesi v diaľke.
     A teraz videla doktorka Arkinsonová v Lianovej tvári ten istý výraz prekvapenia a nechápavosti, ako vtedy v očiach starej mamy. Rýchlo striasla tú myšlienku a všimla si, že Delťan sa na ňu pozerá. Aby zahnala nepríjemné pocity, usmiala sa na neho a trochu sa k nemu naklonila, akoby mu chcela prezradiť nejaké tajomstvo. "Svetlo nádeje bol úkaz, ktorý ukončil najničivejšiu vojnu v histórii ľudstva..." na čo sa Lian narovnal, pozrel do všetkých tvári, ktoré sedeli za konferenčným stolom a okamžite pochopil vzrušenie, ktoré v celej miestnosti priam sálalo.
     Curtis sa postavil zo svojho miesta a prešiel k panelu s veľkou tmavou obrazovkou. "V roku 2059 k Zemi dorazilo svetlo najsilnejšej supernovy, akú ľudstvo dovtedy pozorovalo. v našej Galaxii boli v tej dobe pozorované len tri vzplanutia supernov: v roku 1054, 1572 a 1604 a dovtedy najjasnejšou bola SN 1987, pozorovaná vo Veľkom Magellanovom oblaku. Svetlo nádeje však všetky prekonalo. Tak prevyšovalo svit ostatných hviezd, že na celej planéte prakticky nenastávala noc.
     V tomto čase ľudstvo v podstate stálo na pokraji vlastnej záhuby. Väčšina veľkých miest bola zničená, štátna ústredná moc sa v mnohých krajinách oboch bojujúcich táborov rozplynula. Jedna štvrtina ľudskej populácie zahynula pri atómových a biologických útokoch.
     Po objavení tohto úkazu..." Curtis prešiel po paneli prstami a za moment sa objavil archívny, trochu rozmazaný snímok oblohy nad plechovou krytinou výškového domu kdesi na Zemi. Od strechy sa odrážalo bledomodré svetlo neobvykle jasnej hviezdy "... sa všetko zmenilo."
     Saavik sa zahľadela najprv na scenériu, ktorú ukazovala obrazovka, potom prešla pohľadom celú miestnosť, kde napäto sedeli všetci dôstojníci - snáď okrem Liana, ktorému napriek tomu, že už pochopil, čo je to Svetlo nádeje, trochu unikal celkový význam tohto objavu.
     "V Jeruzaléme, v meste, kde sa dodnes nachádza Svätý hrob Ježiša Krista Nazaretského, sa počas tohto úkazu zišli vyše 2 milióny ľudí z celého sveta, aby sa spoločne modlili za ukončenie vojny a za mier..." pokračoval Curtis, pričom nadšene gestikuloval rukami.
     Pri jeho slovách sa už aj Lianove oči konečne vyjasnili: "Áno, teraz si už spomínam! Pred dvoma rokmi som sa v Port Sloane na Alfa Centauri zúčastnil semináru o pozemských náboženských predstáv. Pokiaľ sa nemýlim, bola takzvaná Pavlova púť do Jeruzaléma posledným veľkým prejavom kresťanskej viery."
     Curtis sa na Liana potešene usmial. "Presne tak. Keďže väčšina celosvetovej komunikačnej siete bola prakticky zničená, vystúpil nigérijský kardinál-arcibiskup Kongride v priamom rozhlasovom prenose a formou verejných manifestrov, aby vyzval celé ľudstvo na ukončenie bojov a zahájenie mierových rokovaní medzi znepriatelenými tábormi. Tie na všeobecné prakvapenie pod tlakom daných okolností a celkového vyčerpania súhlasili a 13. augusta sa stretli v Ríme. Rokovania prevzal do rúk Kongride, ktorý vyhlásil, že zastupuje všetkých ľudí dobrej vôle a teda je právoplatným arbitrom v otázke rozkolu.
     Po zdĺhavých rozpravách, pri ktorých bolo viditeľné, že obe strany skutočne vyvíjajú snahu o ukončenie konfliktu, bolo vyhlásené prímerie. Východná koalícia sa spolu s Atlantickou alianciou zaviazali, že sa do dvanástich mesiacov dohodnú na texte mierovej zmluvy a všetky nezúčastnené krajiny okrem Austrálie prisľúbili humanitárnu pomoc."
     "Prečo Austrália odmietla?" udivene sa opýtal Guestrow, ktorý vyrastal v odľahlej federálnej kolónii Rigel IV a radšej s kamarátmi na Gargazskej planine naháňal boronov, zlatosrstú obdobu pozemských hrabošov, akoby sedel v škole na nudných hodinách dejepisu.
     "Austrálske domínium zostalo počas celého obdobia konfliktu neutrálne, dokonca sa dištancovalo od predaja zbraní, či akejkoľvek inej pomoci. A to napriek tomu, že Austrálčania vlastnili 218 subkozmických stíhačov IKN-19  a 25 nosičov B-55X," pripojil sa tentokrát do diskusie Rand. "Termonukleárne výbuchy v Melanézii však spôsobili v severovýchodných teritóriách značné zamorenie, ktorého odstraňovanie stálo vládu viac než polovicu rozpočtového provizória na rok 2055." Hlavný inžinier sa chcel nadýchnuť, aby ďalej pokračoval vo svojom rozohnenom výklade, keď si zrazu povšimol, že kapitánka na neho hľadí s jemne udiveným výrazom, ktorý dokazovalo pozdvihnuté obočie nad pravým okom.
     Rand sa obzrel po miestnosti a uvedomil si, že Saavik nie je jediná. Nabratý vzduch v pľúcach rýchlo vydýchol a miesto prichystaných slov si len sucho odkašľal.
     "Ďakujeme za... obohacujúce informácie, David." Zase som ho nazvala David, povzdychla si v duchu Saavik, hľadiac do očí mladého muža tak veľmi podobného tomu, ktorého kedysi milovala a hnevajúc sa na seba, že sa nedokáže odpútať od týchto prízemných citov. Hnevala sa na seba napriek tomu, že vo svojom vnútri už dávno prestala bojovať so svojimi romulánskymi génmi a radšej sa rozhodla využiť ich pre svoj vlastný prospech. A skutočne, podarilo sa. Sedela teraz tu, úspešná veliteľka vesmírnej lode, vyrovnaná so svojím osudom. Aspoň o tom chcela sama seba presvedčiť. A vedela, že navonok sa jej to darí, že na všetkých pôsobí ako logická objektívna Vulkánka, ktorá na sebe nedá poznať svoje emócie  ani v tých najextrémnejších situáciách. Postupom času si však uvedomila, že tento prístup ju často odcudzuje od zvyšku posádky. Áno, samozrejme nikto nikdy ani na chvíľu nezapochyboval, keď zadala akýkoľvek rozkaz, ale nikdy si nemohla získať ich priateľstvo. Preto sa rozhodla, že sa už prestane vyhýbať citom a nechá ich, nech trochu pootvoria dvere do sveta, ktorý existuje za stenami jej vnútra. Opäť sa pozrela na Davida. A čo mi to prinieslo? Spomienky a bolesť...
     Curtis chvíľu čakal, či nechce Saavik ešte čosi dodať. Tá sa však k nemu obrátila s výrazom, akoby ani neprestal hovoriť, len urobil nejakú malú rečnícku prestávku, a tak sa opäť zahľadel na svoje malé publikum. "Keďže už neexistovali žiadne nadnárodné nestranné organizácie, bola nútená prevziať politickú i riadiacu zodpovednosť cirkev. A po dvanástich rokoch po smrti Pia XIII. zvolila spomedzi svojich radov na dlhý čas posledného rímskeho biskupa. Kandidát bol nespochybniteľný. Ermano Kongride prijal meno Pavol VII. a až do svojej smrti v roku 2067 pôsobil ako najvyššia autorita na medzinárodnom politickom poli. Po prvom oficiálnom kontakte s mimozemskými inteligentnými bytosťami v Montane  v roku 2063 zvolal Pavol VII. cirkevnú synodu do Istanbulu, kam boli pozvaní predstavitelia ortodoxnej cirkvi, protestantizmu aj islámu. Pápež sa na synode rozhodol vyhlásiť, že úloha dnešnej cirkvi je naplnená a teraz je potrebné nájsť novú cestu nielen pre kresťanskú, ale aj islámsku vierouku. Po trojmesačných jednaniach sa mu podarilo uzmieriť zúčastnené náboženské smery, čím sa ukončili vyše tisícročné vzájomné spory."
     "A za to všetko môže objekt, ktorý sme pred pár hodinami objavili," ozvala sa Saavik, keď Curtis na znamenie ukončenia svojho prednesu vypol obrazovku a posadil sa na svoje miesto vedľa Saavik, ktorá mu pokynutím hlavy poďakovala a opäť obrátila pozornosť na svoj štáb. "Z neznámych príčin je v týchto miestach silne narušené subpriestorové pole, preto sme nútení letieť k objektu impulznou rýchlosťou. Žltý poplach som sa zatiaľ rozhodla neodvolať, aby bola posádka v prípade nečakanej situácie na svojich miestach. Napriek tomu, čo táto supernova pre pozemskú históriu znamená, totiž nesmieme zabúdať na neznámy signál, ktorý nás k jej koordinátom zaviedol." Kapitánka vstala a dala tým všetkým najavo, že sa rozhovor končí. "To je všetko, ďakujem vám. Rozchod."
     Postupne sa konferenčná miestnosť vyprázdnila, vo dverách zostal stáť len Lian. Chvíľu premýšľal, či predsa len nevyjde spolu s ostatnými a nevydá sa do svojej pracovne, aby sa stihol pripraviť na príchod praporčíčky,  ktorá u neho mala pravidelné termíny od doby, kedy umrel jej o dva roky starší snúbenec.
     Saavik medzitým zamyslene hľadela z dvoch veľkých priečnych okien, no keď pocítila zotrvávajúcu prítomnosť delťanského poradcu, obrátila sa na neho a tým ukončila jeho váhavosť: "Môžem vám nejako pomôcť, poradca?"
     "Vlastne, to som sa chcel opýtať ja vás, kapitán," odpovedal Lian opatrne a priblížil sa pomalým a ladným pohybom k Saavik. Nechcel na ňu naliehať, už vopred poznal jej odpoveď. Chcel však, aby sa dozvedela, že tuší tichú búrku, ktorá podomiela jej vnútro. A že za ním kedykoľvek môže prísť, skôr, než sa z búrky stane hurikán.
     "Skutočne? Váš záujem ma ctí, nevidím však dôvod, aby ste si o mňa robili starosti," odpovedala mu bezfarebným tónom Saavik, no v pohyboch jej tela Lian zaznamenal takmer nepovšimnuteľné napätie. Takmer... Ten hurikán je možno bližšie, než sa domnieval. "Ak ma budete potrebovať, viete, kde ma nájdete," usmial sa na ňu a obrátil sa na odchod. Nepokoj, ktorý kvôli kapitánke už od začiatku tejto misie pociťoval, sa začal stupňovať.
     "Ďakujem vám, pán Lian," začul za sebou a v kapitánkinom hlase tentokrát začul jemný náznak úsmevu, aj keď záhadne vzdialeného a smutného. Ešte raz sa obrátil, aby jej úsmev opätoval: "To je moja povinnosť, madam" a keď sa za ním dvere konferenčnej miestnosti zatvorili, pomyslel si, že ten boj možno predsa len môže vyhrať skôr, než obávaný hurikán dorazí.

     Saavik zostala stáť pri veľkých priehľadoch do vesmíru a na chvíľu bez pohybu civela na vzdialený kotúč starej hviezdy, ku ktorej sa Sybaris blížila plným impulzným pohonom. Vtom si však uvedomila, ako melodramaticky jej postoj musel na Liana pôsobiť a poohliadla sa po miestnosti, či tam už skutočne nie je nikto, kto by ju mohol pozorovať a pochopiť, ako ľudsky sa táto žena stredných rokov správa. Nebol tu nikto. Ale to už teraz, po krátkom rozhovore s lodným poradcom, nehralo žiadnu rolu. Niečo tuší a ty to vieš, zašepkal jej v hlave tichý vnútorný hlas. Nebol to však ten nekonkrétny, nikomu nepatriaci hlas, aký znie v ušiach väčšiny ľudí. Saavikin vnútorný hlas bol vždy rovnaký - hlas mladého ambiciózneho vedca, ktorého kedysi dávno spoznala a bolestne rýchlo stratila.
     Napriek tomu, že bola ženou významného kapitána Flotily, ktorý sa stal o niekoľko rokov po ich svadbe popredným diplomatom, verným spoločníkom v jej osamelom živote zostával navždy tento hlas. Svojho manžela si Saavik nesmierne vážila a rešpektovala ho, ale muža, ktorému patril jej vnútorný hlas, milovala. A teraz...
     Saavik si letmým pohľadom ešte raz premerala prázdnu miestnosť, upravila si šedočiernu uniformu a zamierila k dverám. Ticho okolo nej čoskoro vystriedal šum prístrojov na mostíku.

     Lian si všimol, že dvere turbovýťahu ešte nie sú úplne zavreté a rýchlo sa pretlačil cez malú škáru, pričom takmer vrazil do zamysleného hlavného inžiniera a ihneď zbystril svoje delťanské vnútroné zmysly. Rand na neho zaskočene zamrkal a usmial sa. Lian by mohol prisahať, že ho práve prichytil pri necudných myšlienkach. Jemná korenistá vôňa, ktorú mohol zachytiť len Lian a ostatní príslušníci jeho rasy, to jasne dokazovala, no veľmi rýchlo sa rozplynula a Lian už tento pach nemohol ďalej analyzovať. Na chvíľu bol v pokušení zamyslieť sa nad tým, koho sa asi Randove myšlienky týkali, no okamžite tento nápad zavrhol. Nechcel sa mu hrabať v súkromí, to by si nedovolil ani u tak dobrého priateľa, akým David Rand nepochybne bol. Možno sa jednalo o praporčíčku Fereshteh Chardázíovú, operačnú dôstojníčku, ktorú musela doktorka Arkinsonová predvčerom hospitalizovať po tom, ako na rekrepalube spadla z neosedlaného arabského koňa. Ale to teraz Lian zisťovať nebude.  "Vedel som, že si fanatikom do pozemských dejín, ale netušil som, že Curtis je rovnaký," ozval sa s úsmevom.
     "Ten?" zasmial sa Rand. "Má princetonský doktorát z historických vied a využije každú možnosť, aby ukázal, čo v ňom je" a po chvíľke odmlky rezignovane konštatoval: "Mám taký zvláštny dojem, že dnes asi na koncert nepôjdeme, drahý poradca."
     "Obávam sa, že to budeme musieť presunúť," pritakal Lian, pričom sa v jeho hlase zračilo zamyslenie. "Ľudský svet ma dokáže neustále čímsi prekvapovať. Ako tvoja kultúra až dodnes prežila? Je vôbec možné spájať racionálne myslenie s tak citovým pojatím bytia?" pokrútil hlavou a zamračil sa, čo je u Delťanov nanajvýš neobvyklé. "Vaše dejiny sú plné  strašnej krutosti a pritom tak neuveriteľne pretkané umelecekou krásou a láskou k životu... Nechápem, prečo..."
     "Ehm, Lian..." jemne, ale dôrezne ho prerušil Rand. Dvere turbovýťahu boli otvorené a senzory trpezlivo čakali, kým jeden z pasažierov vystúpi.
     "Ach, to sme už tu," pojal sa Lian vystupovať. Avšak predtým, než sa dvere zatvorili, aby mohla kabína ďalej pokračovať v ceste do strojovne - srdca celej Sybaris, zastihol ho ešte Davidov hlas: "Niekedy to nechápeme ani my sami, priateľu."

     4.

     Doktroka Arkinsonová sedela vo svojej kancelárii pri ošetrovni a prechádzala chorobopismi jednotlivých členov posádky. Pritom si do počítača zaznamenávala termíny ich povinných prehliadok. Povzdychla si pri predstave, ako bude musieť poniektorých dva alebo trikrát vyzývať, až pokým ich nenechá doviesť ostrahou. Hoci to nebolo bežnou praxou, vypýtala si na to špeciálne povolenie od kapitána Saavik a odvtedy nemala s dochádzkou posádky na preventívne prehliadky väčšie obtiaže. Našťastie nemala taký problém, s akým sa musela potýkať väčšina lodných lekárov vo Flotile - Sophia tento problém nazývala syndrómom kapitánskej infantiliti. Absolútna väčšina kapitánov Flotily mala väčšie obavy z rutinnej návštevy u svojho lodného lekára, než z troch borgských lodí na krátkodosahových senzoroch. Čo sa však týkalo kapitána vesmírneho plavidla USS Sybaris, mohla Sophia tento syndróm so spokojnou istotou vylúčiť. Na lekárske prehliadky sa Saavik hlásila sama, vždy presne deväťdesiat dní po poslednej návšteve. To síce doktorku na jednej strane tešilo, na druhej strane jej to však dávalo málo príležitostí na výmenu názorov medzi lodným lekárom a kapitánom, čo je na iných lodiach obvyklé a vedie paradoxne k vytvoreniu bližšieho vzťahu.
     Keď dokončila kontrolu chorobopisov, letmo sa dotkla holoobrázku, ktorý mala postavený na okraji stola a usmiala sa pri pohľade na starú mamu, ktorá jej prívetivo mávala spoza ozdobného rámu, deliacu ju od starej ženy priepasťou takmer tridsiatich uplynulých rokov. Je to možné, aby čas letel tak rýchlo?
     Pretrela si rukami unavené oči, vstala a vyšla z dverí pracovne do priestrannej polkruhovej  miestnosti, kde boli umiestnené tri vyšetrovacie lôžka, slúžiace zároveň ako operačné stoly, plne vybavené biosnímačmi a kontrolnými pamäťovými čipmi pre možnosť neprítomnosti doktora. Nebola to však jediná poistka, ktorou bolo zdravotnícke zariadenie na lodi vybavené. v stenách ošetrovne boli inštalované holoemitory, ktoré bolo možné v prípade núdze aktivovať a oživiť tak podporný lekársky program MHM. Bola ním holografická podoba živého lekára, ktorý mohol liečiť a pomáhať zraneným, ak bola doktorka Arkinsonová s litovským doktorom Vitali Sniečkusom a ich zdravotníckym personálom plne vyťažená, a nemohli pacientom poskytnúť plnohodnotnú starostlivosť. Alebo ich mohol holografický lekár zastúpiť, ak by boli... Ak by sme boli čo? Mŕtvi? Sophiou sa prehnal napríjemný chlad a mimovoľne sa striasla. Zamierila k biolôžku, na ktorom ležala praporčíčka Chardáziová. Sophia ju po celý deň držala v umelom spánku, aby mohla vylúčiť porušenie miechy po nehode, ktorú mladá snedá žena s orientálnymi rysmi a peknými, vo svojich dvadsiatich šiestich rokoch ešte stále dievčenskými krivkami, utrpela pri rekreácii na holopalube.
     Vo chvíli, keď odoberala pacientkine krvné a miešne vzorky, zaregistrovala, ako svetlo v miestnosti na malú, takmer bezvýznamnú chvíľu pohaslo, aby sa vzápätí vrátil jeho plný jas. Bol to len moment, ale doktorke Arkinsonovej to stačilo na to, aby to vzbudilo jej pozornosť. Hoci jej vrchný lekár na Caldiku III, doktor Fitzgerald, ktorý umrel pred ôsmimi rokmi, bol vždy viac než roztržitý, pokiaľ sa niekto z vedúceho zdravotníckeho personálu miešal do záležitostí správnych orgánov kolónie, Sophia zastávala názor, že ako veliaca dôstojníčka v hodnosti komandéra musí byť informovaná o každej zmene, ktorá by mohla viesť k úrazom či dokonca úmrtiam na palube tejto lode.
     "Arkinsonová volá mostík. Je všetko v poriadku?"
     "Všetko v poriadku, doktorka, zostaňte na príjme," odpovedal okamžite Saavikin kľudný hlas, no v pozadí Sophia vnímala vzrušený rozhovor komandéra Curtisa a zastupujúceho operačného dôstojníka.
     "Rozumiem," odvetila Sophia a vrátila sa k pacientke, snažiac sa ignorovať túžbu dozvedieť sa, čo sa práve deje na mostíku.

     Hoci na obrazovke Saavik nič nespozorovala, senzory Sybaris   hovorili jasnou rečou. Blížil sa k nim objekt, ktorý sa komandér Curtis pri vedeckej stanici snažil už hodnú chvíľu identifikovať. "Kapitán, domnievam sa, že sa jedná o akúsu primitívnu družicu, ktorá opustila svoju dráhu, keď registrovala Sybaris."
     "Známky aktivity?"
     "Žiadne som nezistil, ale objekt už môžeme vizuálne zachytiť."
     "Na obrazovku," prikázala Saavik nezujatým hlasom, ba takmer konštatovala a zahľadela sa na anténovitú kovovú konštrukciu so zreteľnými výstupmi pre chemický pohon.
     Po chvíli sa zo zadnej časti mostíku opäť ozval Curtis: "Kapitán, zdá sa, že objekt kumuluje s nejasným zámerom väčšie množstvo energie v prednej časti trupu."
     "Mám zodvihnúť štíty, pane?" okamžite reagoval mladý člen posádky na mieste taktickej konzoly pri operačnom stanovišti.
     "Nie, ale buďte pripravený reagovať na môj rozkaz," odpovedala Saavik, magnetizovaná pohľadom na objekt pred nimi.
     Na chvíľu akoby sa nič nedialo, celé osadenstvo mostíka s netrpezlivosťou čakalo, aké prekvapenie pre nich cudzia sonda chystá.
     Curtris sledoval, ako sa ukazovatele energetického poľa objektu pomaly zvyšujú, až v jednom momente odrazu vyskočili tak vysoko, že sa ocitli mimo meranú škálu. v tej istej chvíli svetlo na mostíku na niekoľko milisekúnd ochablo.
     "Podajte správu!" obrátila sa Savik na zastupujúceho operačného dôstojníka.
     "Sonda k nám vyslala mohutný signál, ktorý sa od nás vzápätí odrazil," snažil sa vysvetliť zmätené dáta na monitore počítača. Okamžite k nemu pribehol Curtis: "Myslím, že sa mohlo jednať o niekoľko -počkajte - o sedem druhov - žiarenia v jednom energetickom uzle, ktoré boli refletktované našou loďou. Tak možno sonda chcela získať informácie, ktoré potrebovala..."
     Zatiaľčo operačný dôstojník ďalej skúmal jednotlivé druhy žiarenia a snažil sa nájsť v nich zmysel, ozval sa interkom. Bola to doktorka Arkinsonová. Saavik ju bude informovať, ale najprv sama potrebuje zistiť, čo sa vlastne práve stalo. Preto radšej upriamila pozornosť opäť na sondu a senzorové dáta, ktoré si nechala vyvolať na operadle veliteľského kresla. Nebolo pochýb - objekt svojou aktivitou vyčerpal všetky energetické rezervy a bol už len mŕtvym telesom obiehajúcim v tejto prázdnej, nepreskúmanej sústave.
     "Vtiahnite objekt do hangáru," prikázala Saavik Guestrowovi. "Saavik volá strojovňu. David, pošlite do hangáru inžiniersky tým. Chcem, aby detailne analyzovali objekt, ktorý sme práve objavili."
     "Tu Rand, rozumiem. Posielam inžiniersku čatu."
     "Nemusím vám, dúfam, pripomínať dodržiavanie karanténnych predpisov, ktoré sa takéhoto druhu nálezov týkajú."
     "Beriem na vedomie, kapitán. Rand koniec."
     Hm, beriete na vedomie. Len sa obávam, aby to vedomie nebolo niečo, čo ste si pri odlete zo Zeme pri vašej nekonečnej ľahkomyseľnosti  zabudli pribaliť do kufra... Saavik takmer cítila, ako ju čosi plesklo po hlave. Ako je možné, že jej v hlave vyvstala takáto myšlienka? Dokonca si nebola istá, či ju nevyslovila nahlas. Nenápadne sa poobzerala po mostíku, ale každý sa venoval svojej práci a nevykazoval žiadne neobvyklé reakcie - pravda, okrem tých, ktoré boli spôsobené nálezom sondy, ktorú teraz ťažné lúče prenášali do hangára Sybaris.  Je možné, aby prestávala byť schopná sebakontroly? Nie, to rozhodne nie. Skôr bude musieť pripustiť, že dôvodom nie je nič iné než spomienky, ktoré nosí vo svojom ‘kufri’ vždy so sebou. Bála sa však, že skôr či neskôr bude musieť ten kufor otvoriť a začať z neho starostlivo uložené veci vybaľovať. Ak to neurobí, mohol by sa už čoskoro kufor otvoriť sám a všetko, čo v ňom bolo kedy uložené, rozsypať sa v absolútnom chaose všade navôkol. A to nemôže dovoliť.
     "Objekt bol dotiahnutý do hangáru, pane. Vedúci letov hlási, že je zabezpečený a ochranné pole stabilizované," oznámil Guestrow, pričom mala Saavik nutkanie naňho veľmi ostro pozrieť. Nemala rada oslovenie "pane", rovnako ako nezniesla, keď ju niekto oslovil "madam". Vždy si dávala záležať, aby ju titulovali slovom, ktoré presne definovalo jej služobné postavenie a medzi takéto slová "pane" ani "madam" nepatrilo. Podľa záznamov Hviezdnej flotily bola jednoducho "kapitán" Saavik - také oslovenie považovala teda za korektne zodpovedajúce daným skutočnostiam. Na druhej strane jej však bolo zrejmé, že mnohí členovia jej posádky sa zvyku oslovovať ju inými titulmi nikdy nezbavia. Tak ako nikdy nezabudnú plávať, ak sa to už raz naučili. Preto Saavik nutkanie napomenúť praporčíka za kormidlom potlačila a miesto toho odpovedala: "Výborne. Nastavte opäť kurz k Svetlu nádeje. Plný impulz..."
     "Kapitán?" zabránil vykonaniu rozkazu Curtis. "Podľa toho, čo mi ukazuje počítač, navrhujem pozmeniť kurz. Podarilo sa mi izolovať signál - nepochádza z hviezdy, ale z planetoidu na excentrickej dráhe s momentálnou vzdilenosťou asi 56 AU od neutrónovej hviezdy."
     Kormidelník pozrel na Curtisa a potom spýtavým pohľadom na Saavik. Tá jemne kývla hlavou na znamenie, že súhlasí s Curtisovým návrhom. "Komandér, pošlite informácie o presnej polohe planetoidu na konzolu kormidla. Pán Guestrow, zadajte nový kurz, plný impulz."
     "Rozumiem, zadávam nový kurz."

     5.

     Áno, sú tam uhlíkové bytosti. Podľa toho, čo mu stihol povedať Pútnik, než sa odmlčal, ich tam bolo presne 423. Konečne teda splní svoju úlohu. Vydal príkaz jednému z podprogramov a ten okamžite zareagoval. Všetkým trinástim jednotkám podal impulz a očakával ich odpoveď. Jedna po druhej však podali negatívny kód, ktorý znamenal, že prístroj je defektný a nespĺňa už svoj účel. Uhlíkové bytosti v jednotkách už nevydávali žiadne známky aktivity. Hoci ho prekvapilo, že všetkých trinásť jednotiek podalo negatívnu odpoveď, keď zatápal v databázach, našiel súbor, ktorý ho naviedol na podprogram, ktorý mal použiť v prípade, ktorý teraz nastal. Pripravil ho na spustenie a vyčkával na ďalší impulz, ktorým sa podprogram uvedie do chodu...

     Lian sa opieral vo svojom pracovnom kresle a zamyslene hľadel na poholdlný diván, z ktorého jeho návštevníčka vstala už takmer pred dvadsiatimi minútami. Bol si istý, že toto sedenie bolo jedno z posledných. Hoci žene povedal, že môže kedykoľvek opäť prísť, mal za to, že z najhoršieho je už von a v ostatnom jej pomôžu dobrí priatelia, s ktorými pracuje v treťom exobotanickom oddelení. Konečne vstal, obišiel diván a prešiel k príručnej knižnici, kde mal zväzky zo skutočnej alkacelulózy, druhu papiera, z ktorého sa doma na Seyalii ešte aj dnes, v dobe paddov a kryštalických pamäťových čipov, viazali knihy. Akosi bez rozmyslu siahol do najspodnejšej police a vytiahol z nej široko koncipovanú publikáciu známej betazoidskej poradkyne s názvom Problematika duševnej adaptácie a sexuality v medzirasových vzťahoch. v rukách držal siedmy zväzok tejto edície, ktorý bol venovaný rasám vyhádzajúcich z Homo protovulcanis a jemu príbuzným druhom. Otvoril knihu s jemnými bledomodrými listami a začal hľadať pasáž, ktorá by mu pomohla porozumieť tomu, čo cítil vyžarovať z kapitánkinho vnútra. Nemohol to vedieť určite, ale ak dokázalo Vulkánku, i keď len polovičnú, čosi duševne destabilizovať, tak problém sexuality a medziľudských vzťahov je prvý, na ktorý sa musí zamerať. Zároveň ho však prepadla myšlienka, že by sa Saavik mohol začať zmocňovať  takzvaný Bendiiho syndróm, Lian už o tom mnohokrát počul.  Nepoznal síce Saavikin presný vek, no nemohla mať viac ako stodesať - stopätnásť rokov. A pokiaľ si správne spomínal na charakteristiku tejto choroby, postihovala len starých alebo veľmi opotrebovaných príslušníkov vulkánskej rasy. Ani jedno z toho však Saavik nebola. Neprítomne si klopkajúc prácou betazoidskej poradkyne o opka dlane kráčal v malých kruhoch po pracovni, v mysli prevaľujúc Bendiho. Po chvíli nepokojného premýšľania sa rozhodol, že sa na podrobnosti o tejto špecifickej psychickej poruche, končiacej spravidla smrťou postihnutého Vulkánca, pre istotu porozpráva s doktorkou Arkinsonovou. Odložil knihu späť na jej miesto a letmo nahliadol do paddu, ležiaceho na pracovnom stole, kde mal poznačených tých členov posádky, ktorí dnes mali prísť na povinné konzultácie. s prekvapením však zistil, že sa jedná o pracovníkov strojovne, nemôže s nimi teda počítať, pretože počas trvania žltého poplachu nesmú opustiť svoje stanovištia. (Nieže by to väčšine z nich vadilo...) To znamenalo, že Lianovi odpadla posledná pracovná povinnosť tohto dňa a preto si zmyslel, že doktorku navštívi ihneď. Ak bude mať šťastie, nebude príliš zamestnaná a venuje mu chvíľu času, aby mohol rozptýliť nepríjemné pochybnosti, ktoré mu vírili hlavou.  A keby ho niekto súrne hľadal, môže dotyčný použiť komunikátor. Vyšiel preto z pracovne, ktorej zámerne príjemné, až útulné prostredie vystriedala strohosť lodného koridoru. Bol rád, že sa mu priestory určené na sedenia poradcu s členmi posádky podarilo zariadiť tak, aby z každého, kto prešiel dverami do Lianovej pracovne, spadli bariéry, ktoré si podvedome vybudoval cestou na konzultačné stretnutie. Pastelové sfarbenie nábytku, veľký jukatový ker v rohu miestnosti, bohato kvitnúci po celý rok a veľkoplošná fotografia vlnitého zeleného koberca Janmajských vrchov nad jazerom Imii na severnom kontinente Seyalii - to všetko vytváralo prívetivú a dôvernú atmosféru, ktorá ľuďom pomáhala uvoľniť sa. Tak sa Lian snažil docieliť, aby sa návštevník nebál otvorene hovoriť o svojich problémoch a aby mu on potom mohol pomáhať pri ich riešení.
     Koridor bol teraz úplne prázdny a pri ceste na ošetrovňu, ktorá bola na tej istej palube ako jeho pracovňa, Lian nikoho nestretol. Očividne posádka rešpektovala žltý poplach, ktorý na seba upozorňoval vodorovným svietiacim pásom na oboch stranách chodby, a venovala sa svojej práci. Až tesne pred vchodom do ošetrovne vyšiel spoza rohu muž so žltými pruhmi na manžetách uniformy.
     "Pane," pozdravil Liana kývnutím hlavy muž a ten mu pozdrav s úsmevom opätoval. Lian ho poznal - bol to šéf bežnej technickej údržby.  Pravdepodobne bol práve na obchôdzke a kontroloval sám to, čo by za neho behom niekoľkých sekúnd urobil počítač. Lenže takúto výsadu, to Lian dobre vedel, by tento plešivejúci štyridsiatnik počítaču neprenechal, ani keby trpel maraiánskou hemoragickou horúčkou a musel by sa po koridoroch plaziť. Aspoň tak to Lianovi vysvetlil, keď sa ten raz neskoro v noci vracal z lodnej kantíny, kde sa s Davidom celý večer venovali niekoľkým partiám dvojrozmerného šachu.  Lian sa vtedy takmer zrazil s týmto mužom, potulujúcim sa opustenými chodbami. Tvrdil vtedy, že najradšej vykonáva obchôdzky v noci, keď na koridoroch nie je ruch, ktorý by ho pri jeho práci vyrušoval. Nuž, aj taká práca sa dá robiť dôkladne...
     Muž zmizol tak rýchlo, ako sa predtým objavil. Lian sa ešte raz porozhliadol po chodbe a vošiel do ošetrovne. Hlavná miestnosť bola okrem Fereshteh Chardáziovej, ležiacej na jednom z biolôžok so zatvorenými očami a takmer anjelskym výrazom v tvári, úplne prázna. Veru... Lian sa nemal prečo diviť, ak v tejto zaujímavej bytosti našiel David Rand zaľúbenie a pripomenul si, že by možno nebolo scestné venovať svojim dohadom z turbovýťahu viac pozornosti.
     Zamieril doľava a prešiel okolo doktorkinej kancelárie, ktorej presklenné dvere ponúkali pohľad na prázdnu stoličku za úhľadne uprataným stolom. Lekárku našiel  až v laboratóriu. Skláňala sa nad elektronickým mikroskopom - zrejme skúmala nejaké odberové vzorky - a prekvapene zdvihla hlavu, keď začula zvuk blížiacich sa krokov. "Lian, to ste vy," usmiala sa na neho a na dôkaz toho, že mu chce venovať svoju plnú pozornosť, odložila vzorky a otočila sa k hosťovi celým telom, odetým okrem štandartnej uniformy aj vo svetlomodrom pracovnom plášti.
     "Dúfam, že neruším, pani doktorka."
     "Ale kdeže, ako vám môžem pomôcť?" opýtala sa Arkinsonová, polichotená poradcovým oslovením. Lian netušil, že je jediným na lodi, kto ju takto volá a že so zdvorilosťou, akú prejavuje, by sa už dnes nestretla ani v najzastrčenejších vieskach rodného Anglicka. "Jedná sa o váš implantát? Je s ním čosi v neporiadku?," objavila sa v doktrokinej tvári starosť. Poradca mal s týmto prístrojom, ktorý kontroloval hormonálnu produkciu jeho tela, už niekoľkokrát problémy, no doktorka urobila prednedávnom zásah, ktorý mal ďalším poruchám zamedziť.
     V tejto chvíli si Lian uvedomil, že si cestou na ošetrovňu vôbec nepremyslel, ako položiť svoju otázku, aby sa doktorka kvôli Saavik nezačala predčasne znepokojovať. "Nie, to nie, implantát našťastie funguje bez problémov," odvetil. "Nejde v tomto prípade o môj zdravotný stav."
     "Ach, tak to som rada," vyjasnili sa lekárkine oči a ukázala rukou na dvere. "Nechala som zovrieť vodu na čaj, poďme do mojej pracovne. Tu v laboratóriu by som vás mohla ponúknuť nanajvýš tak nie práve najchutnejšími biologickými kultúrami."
     "Ďakujem vám, ste veľmi milá."
     Spoločne vošli do kancelárie lodného šéflekára. Arkinsonová pokynula Lianovi smerom k prázdnej stoličke a natiahla sa za kovovou konvicou, v ktorej mala pripravenú vodu na zaliatie čaju. O chvíľu držal Lian v rukách šálku, z ktorej sa linula príjemná bergametová vôňa. Doktorka si taktiež naliala a zľahka sa posadila za stôl. Usrkla z horúcej tekutiny a pozrela, ešte stále sa usmievajúc, na Liana. "Tak spustite."
     "Chcel by som sa vás opýtať na niektoré aspekty choroby zvanej Bendiiho syndróm."
     Doktorka sa zarazila a položila šálku na pracovnú dosku. "Vy sa zaujímate o vulkánsku psychiatriu? To som netušila."
     "Áno,  jedným z dôvodov mojej návštevy je aj osobný záujem o túto tému." Lian dúfal, že si doktorka nevšimla krátke zaváhanie, ktoré nasledovalo po jej počudovanej otázke.
     "Nuž, nezávidím vám, je to nesmierne komplikovaná oblasť, v ktorej ani ja nie som príliš erudovaná. Dúfam, že vám budem vedieť poradiť."
     Lian cítil, že sa chcela opýtať, aké sú tie ďalšie dôvody, ale radšej sa rozhodla nachať ho rozprávať.
     "Vedeli by ste mi povedať, nakoľko je výskyt Bendiiho syndrómu ohraničný vekom?" načal Lian priamo od stredu.
     "Hm, dobrá otázka. Tohto problému sa dotýkalo niekoľko štúdií, ktoré som mala možnosť prečítať.  Pokiaľ viem, má to súvislosť s rýchlosťou procesu odumierania mozgových buniek. Tie sú za normálnych okolností schopné reprodukcie, preto ani veľmi starí Vulkánci nikdy netrpia senilitou. Ľudské neuróny takúto schopnosť takmer postrádajú, z toho dôvodu výkonnosť mysle úmerne z narastajúcim vekom často klesá. Ľudské zdravie to však neohrozuje, je to prirodzenou súčasťou starnutia. U niektorých Vulkáncov sa však v starobe vyskytuje chyba metabolickej výmeny, čo vedie k strate schopnosti mozgových buniek reprodukovať sa a spôsobuje poruchu vzruchových prenosov. Navonok sa to prejavuje stratou duševnej rovnováhy a extrémnou precitlivelosťou." Doktorka sa vo výklade na chvíľu zastavila a upila zo šálky, ktorej obsah už stihol trochu vychladnúť. "Ale ak mám odpovedať na vašu otázku, Lian," zamylsela sa na moment, "dosiaľ som nikde nepočula o tom, že by bol vek, čo do výskytu syndrómu, presne ohraničený. Jediné, čo vám môžem s určitosťou povedať, je, že sa Bendi prakticky nevyskytuje u Vulkáncov mladších než circa stošesťdesiat rokov."
     "A čo Romuláni? Majú takmer identický genetický kód ako Vulkánci. Vyskytuje sa syndróm aj u nich alebo u vzájomne skrížených jednicov?"
     "Nie, to je vylúčené," reagovala okamžite Arkinsonová. "naše lekárske záznamy sú síce skromné, ale z toho, čo vieme, vyplýva, že následkom prudkej zmeny životného prostredia vysídlených Vulkáncov sa po vyše dvoch tisícročiach zásadne zmenili aj vlastnosti a schopnosti ich nervovej sústavy. Vlastne by sa dalo povedať, že je typovo príbuznejšia skôr s jej ľudskou, než vulkánskou obdobou. To isté platí o vulko-romulánskych miešancoch. Nie je mi známa žiadna správa o prípade Bendiiho syndrómu v tomto zmysle."
     "Takže sa jedná o výlučne vulkánsku problematiku?" opýtal sa Lian, chtiac sa uistiť o tom, čo mu vyplývalo z tejto rozpravy.
     Po chvíľkovej odmlke Arkinsonová rozhodne vyhlásila: "V podstáte áno... Áno, som o tom presvedčená."
     Lian položil svoju prázdnu šálku na stôl a zodvihol sa zo stoličky. "Ďakujem vám veľmi pekne, pani doktorka. Skutočne ste mi veľmi pomohli. Dúfam, že som vás neobral o príliš veľa vášho..." Vetu však nedokončil, pretože kanceláriu hlavného lodného lekára odrazu pohltila tma, o niekoľko sekúnd vystriedaná slabším svitom núdzového osvetlenia. Žiadny poplach, žiadne sirény.
     "A to som si myslela, že ma už dnes nič neprekvapí," pozrela doktorka rezignovane na zaskočeného Liana. "Určite v strojovni nejaký vystresovaný absolvent Akadémie stlačil nesprávny vypínač," no potom jej pohľad upútali kontolné panely životných funkcií na stene, ktorá stála oproti priehľadným dverám z plexiskla. Namiesto zvyčajných kmitajúcich čiar, znázorňujúcich činnosť dôležitých orgánov pozorovaných pacientov, svietilo na inak tmavom monitore jediné veľké písmeno gréckej abecedy, Omega. "A čo má zase znamenať toto?" vymenila si s Lianom zmätené pohľady. Bezmála vyskočila zo stoličky a prebehla okolo poradcu, ktorý ju bez váhania nasledoval do hlavnej miestnosti ošetrovne, kde ležala jej jediná pacientka. Rýchlo očami skontrolovala všetky prístroje, na ktoré bola žena napojená a upokojila sa, keď sa presvedčila o tom, že systémy vykazujú bezproblémovú činnosť. "Ošetrovňa volá strojovňu! Čo to tam vyvádzate?" Namiesto odpovede však nasledovalo len ticho.
     Lian vycítil, ako doktorkino znepokojenie každým okamihom narastá a sám aktivoval svoj komunikátor. "Lian volá mostík." Žiadna reakcia.
     "Počítač," skúšala to ďalej Arkinsonová, "odôvodni nefunkčnosť vnútrolodnej komunikácie."
     Počítač neodpovedal, hoci zvukové znamenie jasne signalizovalo, že doktorkinu otázku stroj registroval.
     Práve vo chvíli, keď sa Lian rozhodol, že sa osobne vydá na mostík, z lodného interkomu zaznel Saavikin hlas: "Prosím veliacich dôstojníkov, aby sa ihneď dostavili na mostík. Turbošachty sú odpojené od energie, použite preto Jeffryeho prielezy. Saavik koniec."
     Ešte predtým, než spoločne vyšli z ošetrovne, si Lian uvedomil, že obaja už takmer zabudli na rozpravu, ktorú ešte pred chvíľou viedli. Zároveň mu bolo jasné, že je to tak vlastne dobre, pretože jeho pochybnosti už nadobro zmizli: Kapitán Saavik žiadnym Bendiiho syndrómom netrpí.

     6.

     "Udalosť, ktorá práve postihla naše plavidlo, je následkom rozhodnutia Vrchného velenia Hviezdnej flotily, súhrnne označovaného pod slovným spojením Direktíva Omega."
     "Omega? O takej direktíve som jakživ nepočul," ozval sa Curtisov zvedavý, no trochu znepokojený hlas. Na mostíku boli len štábni dôstojníci, ostatní museli prvú palubu opustiť.
     "Ani ste nemohli, veliteľ. Existencia tohto nariadenia má štvtrý stupeň utajenia."
     "To znamená, že o nej vedia iba kapitáni a admiralita," zapojil sa Rand, ktorého tvár pomaly strácala červený nádych po rýchlom šplhaní prielezmi zo strojovne až na mostík.
     "Čo to môže byť za direktívu, že si vyžaduje utajenie takých rozmerov?" obrátil sa na Saavik opäť Curtis.
     "V prísne utajenom vedeckom stredisku v systéme Lantar," začala toširoka vysvetľovať saavik, "vytvoril ešte v minilom storočí jeden z najlepších vedcov v našej histórii, John Cattarac, molekulu látky, ktorá je zdrojom energie nesmierneho potenciálu a odporuje platným fyzikálnym zákonom. Niekoľko desiatok molekúl by mohlo byť energetickým uzlom pre celú Federáciu."
     "Čosi také je predsa fantastické," s úžasom vyriekol Curtis.
     Saavik však namiesto odpovede len odmietavo pokrútila hlavou. "Látka má ale jeden závažný nedostatok. Molekuly Omega, ako boli nazvané, je nemožné na dlhšiu dobu stabilizovať. Výsledkom pokusov bol ich rozpad, ktorého sprievodným javom bol obrovský expanzívny výbuch. Ten nenapraviteľne poškodil subprietor v okruhu jeden a pol sektora."
     "Čo myslíte tým poškodením?" zvraštil obočie zamračený Rand.
     "Podľa niektorých názorov trvá približne tristo až pätsto rokov, kým sa subpriestorová dimenzia samočinne regeneruje natoľko, aby mohla prenášať štandardné subpriestorové signály, no nikdy už takto poznamenaným subpriestorom nebude možné letieť warpom, " odpovedala mu Saavik.
     Rand na ňu šokovane vytreštil oči. "Z toho predsa vyplýva, že..."
     "Z toho vyplýva, že ak by sa túto látku pokúsil ktosi zneužiť, behom niekoľkých minút by sa mohol zrútiť celý komunikačný a obranný systém Federácie," dopovedal za neho Guestrow.
     "V jej rámci i mimo nej," doplnila Saavik.
     Curtisovu tvár napĺňal výraz ľudského úžasu zmiešaného s racionálnym uvažovaním dôstojníka Flotily. "Presne tak. A že by sa takých zneužívateľov našlo nemalé množstvo, o tom nemôže byť pochýb... Preto teda to utajenie."
     "Ako sa však prvky tej látky ocitli tu?" zapojila sa do hovoru doktorka, ktorá si s ťažko skrývanou netrpezlivosťou zvierala ľavú päsť. To, čo sa teraz dialo na mostíku, bolo dôležité, ale jej miesto bolo na ošetrovni pri lôžku praporčíčky Chardáziovej.
     "Myslím, že to čoskoro zistíme, doktorka," pohla Saavik hlavou smerom k obrazovke. Na nej sa v diaľke črtal objekt nepravidelného tvaru, ku ktorému sa Sybaris pomaly približovala. "Avšak predtým, než odblokujem automatický program Omega, ktorý pozastavil činnosť väčšiny palubných systémov, som nútená každému z vás prikázať, aby o veciach, ktoré sa na tejto misii ešte udejú, mlčal. O príčinách takéhoto rozkazu, myslím, netreba diskutovať." Mlčky si premerala pohľadom osádku na mostíku a keď sa presvedčila o tom, že každý jej slová správne pochopil, trochu zaklonila hlavu a jemne zvýšila hlas, aby ju zvukové senzory na prvej palube okamžite zaznamenali. "Počítač, zruš programovú blokádu Omega! Atorizácia: Saavik, 1274 Sigma."
     Po zaznení krátkeho zvukového signálu sa najprv nič nedialo, akoby počítač overoval kapitánkinu autorizáciu, no po chvíli sa z reproduktorov ozval ženský hlas: "Deaktivácia programovej blokády potvrdená."
     Na mostíku odrazu ožili jednotlivé konzoly a načervenalé núdzové svetlo bolo nahradené oveľa jasnejším štandardným osvetlením, takže Saavik musela aj s ostatnými niekoľkokrát zamrkať, než si zornice ich očí privykli a ona mohla vydať očakávaný rozkaz. "Kapitán posádke: Vráťte sa na svoje pracovné miesta," oznámila do lodného interkomu - Rand si ani nestihol všimnúť, kedy
     ho Saavik opäť zapla - a obrátila sa na prvého dôstojníka, aby mu dala ďalší rozkaz. Než tak ale mohla učiniť, stál už Curtis pri vedeckej stanici. Hoci to navonok nedala nijako najavo, Lian pocítil, že to v kapitánke vyvolalo pohnutie. Očividne ju potešilo, že komandér dokáže predpokladať jej ďalšie jednanie. Takúto schopnosť nemalo veľa prvých dôstojníkov, to Saavik určite dobre vedela. Pristúpila ku Curtisovi a so záujmom mu hľadela cez rameno: "Zachytávajú niečo krátkodosahové senzory, komandér?"
     "Jedná sa o skalný fragment planetoidu, ale menší, než sme predpokladali, kapitán."
     "Životné formy?"
     "Na povrchu senzory nič nezaznamenávajú. Ak tu aj niekto bol, dávno pred našim príchodom odišiel..." Spomalenie výslovnosti posledných Curtisovych slov primälo Saavik, aby spozornela. Zmena rýchlosti rozprávania u jej prvého dôstojníka mohla znamenať, že buď na niečo práve narazil, alebo usilovne premýšľa. v tomto prípade sa zrejme jednalo o oboje. "Komandér? Môžete lokalizovať signál? Prichádza z povrchu?"
     "Nie, to nie, na povrchu som nič nenašiel, ale..." odpovedal Curtis, usilovne sa snažiac čosi pochopiť, "...ale  hmotnosť objektu, ktorú namerali prístroje, príslušne nezodpovedá hustote látok, z ktorých je teleso zložené. Hmotnosť predstavuje asi len 68 percent predpokadaného potenciálu."
     "Môžu byť príčinou duté priestory vo vnútri telesa?"
     "Je to možné, ale ložiská boronitovej rudy pod povrchom senzorický prieskum odrážajú ako zrkadlo. Nemôžem tými horninami preniknúť hlbšie," konštatoval sklamaný Curtis.
     "Boronitová ruda?" ozval sa nečakane Rand, ktorému na perách zaihral jemný úsmev, akoby práve lúštil ťažkú rovnicu a už-už sa dostával k úspešnému riešeniu. Získal tým pozornosť oboch veliacich dôstojníkov, ktorí na neho zvedavo hľadeli. "Naše senzory síce nedokážu preniknúť boronitovou rudou, ale... nízkofrekvenčné rádiové pulzy ňou prejdú ako maslom," vyjavil na vysvetlenie.
     "Nízkofrekvenčné rádiové..." opakoval zamyslene Curtis, až sa aj jeho tvár rozjasnila: "Radar!"
     "Presne tak. Hoci je pre nás inak radarová technika zastaralá, v tomto naše moderné senzory ešte stále tromfne," odtušil hlavný inžinier a naklonil sa  k univerzálnej konzole, na ktorej vyťukal niekoľko príkazov. Konzola sa na to rozžiarila množstvom technických dát.
     "Tromfne?" zvraštila obočie zarazená Saavik. Očividne sa s týmto pozemským výrazom vo svojom dlhom živote doteraz nikdy nestretla.
     "Pozemský žargón, kapitán. Poručík Rand chcel povedať predčí," s úsmevom sa z veliteľského stanovišťa pod nimi ozval Lian, ktorý ich diskusiu doteraz mlčky, ale napäto pozoroval.
     "Rozumiem," reagovala Saavik, skúmavo hľadiac na Randa, skrývajúc pritom svoje rozčarovanie pod nemennou maskou vulkánskej objektivity.
     "Ako však chcete obvody senzorov prinútiť k tomu, aby vysielali rádiové pulzy?" pochybovačne nadhodil Curtis, ktorý akoby krátke prerušenie diskusie kapitánkou a lodným poradcom nebral na vedomie.
     "Tie k tomu vôbec nebudeme potrebovať, komandér. Ale sekundárny deflektor..." počal osvetľovať inžinier.
     "... sekundárny deflektor je schopný vysielať vlny kadiónových častíc pri slepej navigácii," dokončil za neho myšlienku Curtis. "Chcete remodulovať deflektor tak, aby vysielal rádiové pulzy? Ako?"
     "To už nechajte na mňa," mrkol na Curtisa Rand a so záchvatom mladíckeho elánu sa obrátil ku konzole. Zároveň zavolal svojho zástupcu v strojovni, a začal mu zadávať - pre väčšinu osadenstva na mostíku - nezrozumiteľné technické inštrukcie.
     "Rádiové pulzy... Tuším som si mala miesto nového nanostatického mikroskopu zaobstarať v laboratóriu tranzistor," pošepla na druhej strane paluby Lianovi do ucha doktorka, ktorá už strácala trpezlivosť. Ten sa na ňu chápavo usmial. Patrila síce medzi štábnych dôstojníkov, tu však skutočne nebolo nič, s čím by mohla byť ako lodný šéflekár nápomocná. Využila vhodnú chvíľu a aby nerušila Randa s Curtisom pri výrobe lodného ´tranzistora´, prešla po mostíku k opodiaľ stojacej Saavik a potichu ju oslovila. "Ak dovolíte, kapitán, pôjdem na ošetrovňu. Nerada nechávam pacientov osamote."
     "Samozrejme, choďte," prikývla Saavik.
     Za moment stála Arkinsonová vo výťahu a až teraz si povšimla, ako neprirodzene hlasno znel zvuk všetkých prístrojov na mostíku, presne taký, aký počúvala, keď sa maximálne sústredila na skúmanie rastu živých vzoriek hemoragického retrovírusu. Vtedy to bol príjemný zvuk, ale tu na mostíku nebola aktérkou, ale len pasívnou pozorovateľkou, neznalou cudzinkou. Bola rada, že odchádza na svoje územie. Tam sa bude môcť venovať svojej práci. Je predsa lekárka a nie novoveký Nikolae Tesla, o ktorom naposledy počula, keď mala trinásť rokov a pani Claredonová sa rozhodla, že namiesto hodiny britského literárneho romantizmu, ktorú mala suplovať, si odučí svoju hodinu fyziky. Nič pre dospievjúcu Sophy vtedy nemohlo byť väčším trestom, ale svojím spôsobom to predsa len  bola krásna doba, povzdychla  si v spomienke doktorka, hľadiac na šedé dvere rýchlo klesajúcej kabíny turbovýťahu.

     7.

     "Myslím, že to mám," vyhlásil Rand víťazoslávne a narovnal sa. "Inžiniersky tým, podarilo sa vám presmerovať energetický tok v obvodoch matrice fázového urýchľovača?"
     "Sme hotoví, pane. Malo by to fungovať," odpovedal mu hlas vedúceho týmu kdesi na dvanástej palube.
     Saavik s prekríženými rukami bez slova Randovo jednanie pozorovala. Curtis si jej pohľad všimol a musel si pripustiť, že to, čo v jej - ak by ju nepoznal, povedal by, že kamennom - výraze čítal, ho nadmieru uspokojovalo. Bol si istý, že keď navrhoval, aby bol David Rand povýšený do hodnosti poručíka a získal funkciu hlavného inžiniera, urobil dobrú vec. Ten mladý muž, ktorý tu prelaďuje funkcie sekundárneho deflektoru, aby vytvoril rádiové vlny v nízkofekvenčnom pásme, má v sebe neobyčajný talent. A keď teraz Curtis hľadel do kapitánkiných očí, mal dojem, že v nich číta pochybnosti o názore, aký si o Randovi utvorila. Na to, aby to Curtis videl, nemusel byť Betazoidom.
     "Tak hotovo! Komandér, skúste to teraz," nadšene zvolal Rand a ešte raz skontroloval údaje, ktoré sa mu zobrazili na konzole.
     Prvý dôstojník sa spolu so Saavik naklonili k vedeckej stanici. "Kapitán, myslím, že máme, čo sme hľadali," vyriekol po chvíli Curtis a ukázal na malé miesto na obrazovke, ktoré ukazovalo zvláštnu sieť tmavých, navzájom sa pretínajúcich čiar.
     "Vyzerá to ako tunely. Ale neunáhlime sa, môžu byť prirodzeného pôvodu," skúmala čiary so záujmom Saavik.
     Curtis sa na chvíľu zamyslel a potom niekoľkými príkazmi zväčšil jednu časť sieťového obrazca. "Počítač, vedľa vybraného obrazu zobraz v rovnakých rozmeroch... hm... pavučinovú sieť križiaka červeného a... napríklad železničnú sieť štátu Pennsylvania v roku 1950," dokončil po krátkom rozmylse.
     Počítač bez váhania splnil príkaz a obrazovku konzoly odrazu vyplnili siluety troch rôznych sietí. "Ako vidíte na prvých dvoch obrazoch, majú len veľmi málo spoločných rysov. Na rozdiel od prvého je druhý obrazec geometricky takmer pravidelný a len inštinktívne premyslený."
     "Ale prvý obrazec s tretím sú si až zarážajúco podobné..." konštatovala prekvapená Saavik.
     "Áno, v oboch prípadoch sú v sieti náhodné uzly, v ktorých sa stretáva päť či šesť čiar a opäť z nich lúčovito vychádzajú. v prípade železničnej siete sú uzlami mestské sídla a podľa podobnosti oboch situácií sa zvyšuje pravdepodobnosť, že tunely, na ktoré sme pri prieskume narazili, sú umelého pôvodu."
     "Presne o 32,6 percent," dodala Saavik, v ktorej narastalo vzrušenie archeológa, ktorý v prastarej vrstve pôdy objavil neznámu amforu záhadného pôvodu. Keďže však ich radarom nedokážu odhaliť zdroj majákového signálu, uvedomila si Saavik, že musí pristúpiť k dalšiemu, nebezpečenejšiemu rozkazu. "Pripravte výsadok, komandér."
     Curtis pokývol hlavou. "Uwe, Lian, pôjdete so mnou." Prešiel rýchlymi krokmi k dverám jedného z dvoch turbovýťahov na prvej palube, nasledovaný oboma dôstojníkmi. "Curtis transportnej miestnosti jeden. Pripravte tri ochranné obleky typu A, štandartná veľkosť," zavolal, keď už stál vo výťahu. Oči mu pritom na chvíľu zablúdili k Randovi, ktorý sa so starosťou pozrel za odchádzajúcou skupinkou. Ich pohľady sa stretli a Curtis tento moment využil, aby hlavnému inžinierovi Sybaris daroval uznanlivý úsmev.
     Uprázdnené miesto pri kormidle prevzala náhradná obsluha, Saavik sa rozhodla, že zostane pri vedeckej stanici a bude v prípade nutnosti  výsadok navigovať. Predtým však musela učiniť ešte jeden krok: "Doktorka Arkinsonová, pripravte, prosím, tri preparáty po 50 miligramoch aritrazínu a dostavte sa s nimi do transportnej miestnosti jeden."
     "Aritrazínu, kapitán? Očakávate nejaké ťažkosti?"
     "Len v rámci opatrnosti, doktorka. Predstavuje to nejaký problém?"
     "To nie, len... povedzme, že to nie je látka, ktorú by som svojim pacientom predpisovala každý deň. Už som na ceste. Arkinsonová koniec."
     "Sorry, dievča," zamrmlal si v tej chvíli popod nos Rand a usmial sa.
     "Hovorili ste niečo, poručík?" zarazene sa obzrela Saavik.
     "Eh... prepáčte, kapitán. Práve som sa ospravedlňoval nášmu sekundárnemu deflektoru," snažil sa vysvetliť pristihnutý Rand.
     "Ospravedlnil sekundárnemu deflektoru??" neveriacky zopakovala jeho slová Saavik.
     "No, áno... Viete, práve minulý týždeň som mu vynadal, že je to... ehm...  jedna staropanenská fuňa, čo stále vyciciava naše energetické rezervy a sama nikdy nedá...eh" zasekol sa Rand, pričom mu na lícach nabeho rumenec a rýchlo sa opravil: "...nič nedá, chcel som povedať."
     Saavik na neho pozerala, dalo by sa povedať, vyjavene. Vedela, že ľudia sú niekedy schopní rozprávať sa sami so sebou, ale rozprávať sa s technickým prístrojom a tvrdiť o ňom, že je ženského rodu a ešte k tomu stará panna, to teda ešte nezažila. Keď zdola od kormidla začula akési hekanie, ktoré bolo horko-ťažko duseným smiechom bajoranskej praporčíčky, Saavik musela vložiť všetku svoju silu do snahy, aby sa k nej nepridala. Cítila, ako jej hrdlo zviera inštinkt, ako sa smiech drie na povrch. Len zvuk aktivácie vnútrolodnej komunikácie zabránil tomu, aby sa Saavik dozvedela, či by nad svojimi citmi zvíťazila, alebo by utrpela porážku.
     "Sme pripravení na transport, kapitán," oznámil Curtisov hlas, zvláštne skreslený tým, ako sa jeho zvuk odrážal od masky ochranného obleku.
     "Rozumiem, komandér. Priebežne nás informujte o situácii. Veľa šťastia."
     "Šéf transportu hlási úspešný prenos, kapitán," ohlásil po chvíli ticha zastupujúci praporčík sediaci za operačnou stanicou.
     "Ďakujem, OPS," odpovedala Saavik. "Chcem, aby bol transportný lúč neustále zameraný na výsadkovú skupinu, ak by jej hrozilo nebezpečenstvo, David," inštruovala Randa Saavik, upierajúc zrak na temný objekt na hlavnej obrazovke, pomaly sa otáčajúci okolo svojej osi, tváriac sa, že nevidí bajoranskú kormidelníčku, ako jej ešte stále tiká v kútikoch úst.

     Transportný tým sa zhmotnil v absolútnej tme. Až lúče svetlometov, pripevnených na rukáve každého ochranného obleku, sporo osvetlili niekoľko metrov okolitého priestoru. Guestrow stál nejbližšie k tomu, čo sa dalo nazvať stenou tunelu. Svetlo sa od nej neprirodzene odrážalo, vlastne sa neodrážalo takmer vôbec, akoby bolo naopak lačne pohlcované. Povrch tej steny štruktúrou a sfarbením pripomínal stuhnutú smolu. Pri tomto pohľade Uwe Guestrov pocítil, ako mu prechádza po chrbte mráz a chlpy na tele sa mu pod vnútornou vrstvou ochranného obleku nepríjemne zježili.
     "Vyzerá to tak, akoby sa tie steny bezmála roztopili, keď vybuchla centrálna hviezda systému," pristúpil k stene s trikordérom Curtis.
     Guestrowovi sa uľavilo, že si Curtis nevšímal jeho tvár, ktorá naberala popolavý nádych. Bol to jeho prvý výsadok na tejto misii... Na jeho prvej misii. Na Akadémii síce pripravovali kadetov veľmi svedomito, ale prvý skutočný výsadok novopečeného dôstojníka Hviezdnej flotily bolo predsa len čosi iné než tréningové simulátory v San Franciscu.
     "Potom zase stuhli a vytvorili túto zvláštnu štruktúru," pokračoval v prieskume prvý dôstojník. "Zrejme to ale neovplyvnilo statiku tunela."
     Za Curtisom sa odrazu ozvalo tiché zaúpänie. Bol to Lian. "Komandér, obávam sa, že tu nie sme sami."
     "Môj trikodér nezaznamenal žiadne známky života, ani jednoduché mikróby," zamračil sa pri pohľade na svoj prístroj Curtis. "Čo presne cítite, Lian?" Ten bez pohnutia upieral oči kamsi do nepriepustnej tmy tunela.
     "Lian?"
     "Nie je to bytosť, akú poznáme, komandér. Cítim len zmätené vedomie..." snažil sa vysvetliť Lian.
     "Vie to vedomie, že sme tu?" dopytoval sa Guestrow, pokúšajúc sa zachovať pokojný hlas.
     "A... Áno, vie že sme tu. Očakávalo nás..."
     "Zrejme bolo to vedomie napojené na sondu, ktorú sme objavili. Pre istotu informujem Sybaris," siahal Curtis po komunikátore, no ten sa odrazu sám zapol: "Sybaris volá transportný tým. Komandér, zachytili sme energiu, ktorá vychádza z vnútra asteroidu. Podľa vašej polohy sa jej zdroj nachádza neďaleko od vás a šíri sa. Podajte správu."
     "Kapitán, poradca tu cíti akúsi nedefinovateľnú inteligenciu, tvrdí, že vie o našej prítomnosti. Možno by sme sa mali pokúsiť kontaktovať ju," odpovedal komandér.
     "Rozumiem, dávajte si pozor. Hláste každú zmenu. v prí... de ne..čenstava ..s tr..jeme..."
     "Kapitán?" Žiadna odpoveď. "Transportný tým volá Sybaris!" Ticho. 
     "Pane, náš signál je očividne rušený. Je za to zodpovedný ten nárast energie. Jej intezita sa zvyšuje," komentoval znepokojene hodnoty na svojom trikordéri Guestrow. Odrazu zo seba prístroj vydal pípavý zvuk. "Komandér, ten majákový signál! Zachytil som ho!"
     Curtis skontroloval údaje aj na svojom prístroji. "Vychádza presne z epicentra zdroja tej energie," konštatoval prekvapene a obrátil sa na poradcu: "Lian, domnievate sa, že nám chce tá neznáma inteligencia ublížiť? Vníma nás ako votrelcov?"
     Lian sa na chvíľu zamylslel a potom rozhodne povedal: "Nie, komandér, cítim, že má nejaký cieľ a my sme jeho súčasťou... Ale určite nemá zlé úmysly."
     "Dobre teda," zahľadel sa Curtis do tmy zdanlivo nekonečného tunela. "Zrejme nemáme na výber. Poďme."
     Skupina troch mužov v gravitácii necelých 0,3 G vykročila trochu groteskne, no čoskoro si na zníženú gravitáciu všetci zvykli, len Guestrowovi sa robilo trochu nevoľno. Ale ak by sa ho na to v tej chvíli ktokoľvek opýtal, určite  by to nepripustil.
     Skafandre neboli konštruované na rýchlu chôdzu, takže postupovali len veľmi pomaly a čoskoro sa z námahy objavili stopy únavy. Keď sa asi po dvadsiatich minútach rozhodol Curtis zastaviť, aby skontroloval údaje na trikordéri, Guestrow aj Lian boli za túto pauzu vďační. Guestrowa začal v očiach páliť pot a najviac ho znervózňovalo, že si ho nemohol nijako zotrieť. Na chvíľu to v ňom vyvolalo klaustrofobické zdesenie, ale dokázal sa ovládnuť. Curtis si zrejme jeho rozrušenie všimol a veselým tónom nadhodil: "Vy snáď nemáte rád ranné prechádzky, praporčík?" a ukázal na Guestrowov trikordér. "Keď sa pozriete na to, čo vám ukazuje ten prístroj, zistíte, že necelých sto metrov pred nami je rozľahlý priestor, z ktorého vychádza náš záhadný signál."
     Guestrow sa trochu začervenal, tón, v akom  Curtis predniesol tú poznámku, dávala ale jasne najavo, že to nemyslel ironicky, naopak, chcel ho upokojiť. "Potvrdzujem, pane. Deväťdesiatsedem metrov pred nami," skontroloval Guestrow svoj prístroj a ešte viac sa začervenal. Bože, to som už nemohol povedať väčšiu blbosť? Ako zo škôlky! Nechápal, ako môže byť Curtis taký kľudný. Stratili signál s loďou, majú kyslík na deväť a pol hodiny a o deväťdesiatsedem metrov ich možno niečo rozporcuje ako kurence. Takto teda umrieť nechcel. Nie skôr, než mu to poviem...  Že ranné prechádzky!! Keby aspoň ten pot tak neštípal!
     "Komandér, nemáte dojem, že je tu menšia tma, než keď sme sa zhmotnili? Akoby tie steny..." zadíval sa na smole podobnú látku Lian.
     "... akoby tie steny začali samy svietiť," dodal Guestrow a začal miesto, kam sa Lian pozeral, študovať pomocou dvojho trikordéra, ani nie tak zo záujmu, ako zo snahy prestať myslieť na slané kvapky, ktoré mu dotieravo ´liezli´ po krku. "Áno, skutočne svietia. Tá energia sa plynule mení na kinetickú a prechádza týmito stenami. Tie na to reagujú fluoroscenciou."
     "Prečo mám pocit, že to nie je jediná vec, ktorá nás dnes ešte prekvapí," zašeptal Curtis a poklepal Guestrowa po ramene, aby ho upozornil na to ďalšie prekvapenie, ktoré tým mal na mysli.
     Keď sa Uwe Guestrow spolu s Lianom obrátili smerom, kam ukazovala Curtisova naprihnutá ruka, takmer onemeli úžasom. Tunel sa pred nimi pomaly rozširoval do všetkých strán a ústil do priestrannej kruhovej sály, teraz už viditeľne osvetlenej. Ako sa približovali, jasnejšie rozoznávali jednotlivé kontúry a získavali lepšiu predstavu o skutočných rozmeroch obrovského priestoru, do ktorého opatrne vchádzali. Guestrowa napadlo, akoby vstupovali do vnútra nejakého kyklopského korábu z detských dobrodružných príbehov. Priestor sa tiahol do závratnej výšky, kde do seba smolové steny prstencovito v ostrom uhle vzrastali, aby tak celej scenérii dodávali dojem stredovekej gotickej katedrály. v jej strede skutočne stála akási bizardná obdoba oltáru - trojramenný stĺp na kvádrovitom stupňovitom podklade, ku ktorému boli pripevnené valcovité výstupky. Guestow ich v duchu napočítal trinásť. "Komandér, trikordér vykazuje prítomnosť biologických látok, možno pozopstatky životných foriem."
     Curtis len kývol hlavou na znamenie, že rozumel. Povrch stĺpa musel byť kovový, pretože sa tajomne leskol v jasnejúcom svetle, vyžarujúcom zo stien, ktoré čoraz viac vyzerali ako živé. Farba látky, z ktorej boli vyrobené a pripomínala smolu, bola teraz temne červená, krvavá, prešlo Curtisovi mysľou. Okrem toho smola nejakým spôsobom zmenila svoje vlastnosti a pulzovala ako tepna.
     "To musí byť on," konštatoval Curtis a zrýchlil krok smerom k ´oltáru´.
     Vtom sa v sále rozľahol kvílivý zvuk. Členovia výsadku najprv prekvapením zmeraveli a vzápätí sa s bolestnou grimasou chytili za hlavu. Zvuk bol taký prenikavý, že ľahko prešiel helmou ochranného obleku a Lian mal dojem, že mu čochvíľa roztrhne ušné bubienky. Zvuk však utíchol tak náhle ako sa objavil. Akoby ani neexistoval. Lian však vedel, že sa mu to nezdalo. Svedčil o tom fakt, že v ušiach teraz cítil nepríjemný tlak a akési zvláštne, "husté" ticho. v náhlom strachu sa zahľadel smerom, kde pred chvíľou stáli Curtis s Guestrowom. Mladý praporčík sedel v neprirodzenej polohe na zemi, zrejme sa mu podlomili nohy, keď sa rozoznela tá strašná siréna. Lian cítil, že Guestrowova myseľ sa nachádza v akomsi polosne - nakrátko sa ho asi pokúsili zmocniť mdloby - no pomaly sa už vracal do reality a zmätene sa okolo seba obzeral.
     Avšak telo komandéra Curtisa ležalo bezvládne o necelé dva metre ďalej, nejaviac žiadne známky života. Lian k nemu pribehol, pričom sa mu trochu zatočila hlava. Nemali lekárske prístroje a cez skafander Curtisovi nemohol nahmatať ani puls, uvedomiac si, že jeho vlastné srdce bije čoraz rýchlejšie. Trochu potriasol Curtisovou rukou, dúfajúc, že komandér zareaguje. Ako teraz zistí, či ten človek vôbec žije? Zrazu si však Lian všimol, že sa Curtisove oči pod zavretými viečkami trochu pohli a komandér zo seba vydal tichý ston.
     "Žije?" vydesene si kľakol vedľa Liana Guestrow.
     "Áno, ale zrejme utrpel paralytický šok," odpovedal mu Lian, už
     o pozanie kľudnejší. "Ten zvuk... Pre komandérovu nervovú sústavu to bolo priveľké zaťaženie."
     "Ak je v takotmo stave, nemôžeme pokračovať v prieskume. Musíme sa spojiť so Sybaris, potrebuje súrne lekára!"
     Liana prekvapilo, že v Guestrowovom hlase, napriek tomu, že je veľmi rozrušený, nebolo cítiť stopy po panike. Na tak mladého človeka sa dokázal nečakane dobre ovládať.
     Obaja pozdvihli prekvapene hlavy, keď opäť začuli zvuk. Bol omnoho slabší, než ten predchádzajúci, tentokrát pripomínal zvuk trenia kovu o kov. Vychádzal zo stĺpu vysielača. Jeho tri ramená sa vejárovito roztvárali a do okolia sa z neho začali šíriť pruhy bieleho svetla. Lian sa na toto divadlo fascinovane pozeral. Guestrow na neho dvakrát čosi zavolal, Lian ho však nevnímal. Až keď mu praporčík zovrel jednu ruku, zamrkal očami a obrátil sa k nemu. Vo svetle už takmer nevidel obrysy stien, Lianovi to pripadalo, akoby okolo  Guestrowa svietila aura ako okolo svätcov, ktorých obrazy videl na výstave v Port Sloane. "Nebojte sa, Uwe. Neublíži nám, cítim to," snažil sa ho upokojiť.
     Steny sály sa v belavej žiare úplne stratili a Lian naraz pochopil, prečo má prapočík taký strach. Trhavý zvuk kovu ustal a vo svojich ušiach Lian okrem pravidelného pulzovania krvi nepočul nič, vôbec nič... Blíži sa.

     8.
           "Kapitánov denník, dodatok. Doteraz sa nám nepodarilo spojiť s výsadkovou skupinou, s ktorou sme stratili kontakt pred sedemdesiatimi siedmimi minútami. v spojení nám bráni sila neznámeho pôvodu, ktorá vychádza spod povrchu pozorovaného objektu. Predpokladáme, že je to automatická odpoveď vysielača na náš príchod. Obávam sa však, že touto odpoveďou by mohla byť systémom vysielača spustená obrana pred neznámym votrelcom. Poverila som preto inžinierske týmy pod vedením poručíka Randa, aby získali ďalšie informácie zo sondy, ktorú sme dopravili na palubu Sybaris. Kým sa nedozvieme viac, nemôžem si byť istá bezpečnosťou posádky."

     "Nejaké zmeny, praporčík?" ukončila záznam Saavik a obrátila svoju pozornosť na službu pri operačnej stanici.
     "Negatívne, kapitán. Okolo polohy výsadku silnie energetické pole. Nebráni mi v zameraní skupiny, ale transportéry ich fyzicky presunúť nedokážu."
     "Skúšajte to ďalej," prikázala Saavik a vrátila sa k vedeckej stanici, snažiac sa zistiť, aká sila drží členov jej posádky hlboko pod povrchom asteroidu. Takže žijú... Existovala reálna pravdepodobnosť, že keď neboli v bezprostrednom ohrození života členovia výsadku doteraz,  akútne nebezpečenstvo im už nehrozí. Ak by totiž automatický systém vysielača skutočne spustil nejaký obranný program, boli by už komandér Curtis, nadporučík Lian a praporčík Guestrow s najvyššou pravdepodobnosťou mŕtvi. Tri svetlé kruhy, ktorými Randov radar vyznačoval pozíciu členov výsadkového týmu, však ešte stále vykazovali pohyb. Na druhej strane však Saavik nemohla ignorovať skutočnosť, že z takýchto minimálnych poznatkov nemožno vyvodzovať unáhlené závery. Energetické pole sa utváralo v jednom centre, z ktorého sa šíri do okolitého priestoru... Pole je teda generované vysielačom, ktorého núdzový signál pred hodinou systémy Sybaris prestali zachytávať...
          v pravej dlani Saavik zničohonič pocítila vlhkosť. Na chvíľu sa na ňu zarazene zahľadela. Fascinovane sledovala zelený potôčik krvi, v pomalých intervaloch kvapkajúci na čadičovočierny povrh konzoly, o ktorú bola Saavik opretá. ..tán? Nejasne si uvedomovala, že tak pevne zvierala rukami okraj panelu, až sa malá rezná rana, ktorú si včera večer uštedrila, opäť otvorila. Saavik už viac nemohla klamať sama seba. ...pitán? Ovládala ju nervozita.
     "Kapitán? Ste v poriadku?" zvýšil ešte o čosi hlas Rand, keď naň ani po druhýkrát Saavik nereagovala. Až potom odtrhla zrak od dlane, ktorú si držala vystretú pred tvárou, a prekvapene pozrela na hlavného inžiniera. Teraz si Rand povšimol, že má dlaň celú od krvi a takmer o krok poodstúpil. Potom sa však zahriakol a pristúpil k Saavik ešte bližšie, nedokážúc oddvrátiť zrak od zelenej tekutiny, zasychajúcej na doske vececkého pracoviska. "Mám zavolať doktorku Arkinsonovú?" opýtal sa so starosťou v hlase a prinútil sa pozrieť Saavik do očí. Keď sa ich zraky stretli, akoby mu v chrbte vyskočila platnička. Tie oči. Sú tak...
          "Nie, ďakujem, postarám sa o to neskôr. Zistili ste niečo, David?"
     To, čo na chvíľu uvidel v jej očiach, alebo si to aspoň myslel... Ale to nebola jeho predstavivosť, čo... čo to ale...? Boli tak...  boli tak... "Na palube sondy sa okrem chemických palivových článkov nachádzal len akýsi primitívny spektrometer a krátkovlnná vysielačka. Pri analýze prvkov, z ktorých bola sonda postavená, sme však prišli na čosi nezvyčajné." Tak...
     "Čo máte konkrétne na mysli?"
     "Stavitelia použili na stavbu hliník, titánové zliatiny a kremík,  kapitán."
     "To je prinajmenšom nečakané," zamyslela sa Saavik. "Je možné, že našli spôsob, ako vyrobiť hliník, ale v tomto sektore spektrálne analýzy nevykázali prítomnosť kremíka a okrem centrálnej hviezdy je voľná existencia titánu vylúčená," zamračila sa a spýtavo sa zahľadela na Randa, ktorého pery sa pohli do nevýrazného, ale viditeľného úsmevu, čo mohlo znamenať len jedno: jej hlavný inžinier jej položil otázku, na ktorú sám pozná odpoveď.
     "Presne to isté som si povedal aj ja. Preto som si vzal na mušku atómy toho kremíka," začal vysvetľovať Rand, pričom si nevšimol, že kapitánka očividne nepochopila, kde sa na lodi vzal pozemský hmyz rodu drozofila a prečo na telo tohto ptimitívneho živočícha ukladal jej hlavný inžinier atómy kremíka, ale prešla to radšej bez poznámky a snažila sa ho počúvať ďalej. "Zistil som, že to, na čo sme po celý čas pozerali, vôbec nie je kremík. Atóm síce svojimi vlastnosťami atómom kremíka skutočne je, ale na subatomárnej úrovni som objavil nezrovnalosti, na ktoré moje vedomosti z Akadémie nestačili. Preto som s tým bežal na vedecké oddelenie, keďže komandér Curtis je... ee.. nie je teraz na palube. Keď som tam prišiel..."
     "Poručík," zastavila ho ráznym, ale jemným hlasom Saavik, "prosím vás, ČO ste zistili? O podrobnostiach nám môžete porozprávať, keď budú nezvestní členovia našej posádky opäť na palube."
     "U atómov ostatných prvkov sme zistili rovnaké nezrovnalosti ako u kremíka. Podľa výsledkov rozborov sa jedná o jeden a ten istý druh prvku," začervenal sa trochu Rand, ale inak na sebe nedal poznať, že ho kapitánkino upozornenie zahanbilo.
     "Prosím? Chcete mi povedať, že úpravou jediného prvku dokázali pôvodcovia tej sondy vytvoriť štyri celkom odlišné?" neveriacky odtušila Saavik.
     "Presne tak, kapitán. Nemusím asi vysvetľovať, z akého prvku vyrobili tie ďalšie..."
     "Omega..." vyslovila pomaly Saavik, akoby to bolo nejaké zaklínadlo. "Celá sonda?"
     Rand nepovedal nič, len pokývol súhlasne hlavou.
     "Kde sú teraz zbytky toho plavidla?"  opýtala sa na to Saavik, s citeľným, ale v rámci vulkánskych mravov akceptovateľným, znepokojením v hlase.
     "Nechal som ich umiestniť do nákladového priestoru tri. Sú uložené v bezpečnostných kontajneroch typu C6. Tie majú dostatočne citlivé senzory, aby zaznamenali akúkoľvek zmenu pokojovej rýchlosti jednotlivých častíc.  Postavil som tam dvoch ľudí z môjho týmu, aby v prípade najmenších náznakov nestability prvkov preniesli kontajnery na vonkajšiu dosahovú hranicu transportérov." Rand sa odmlčal a pozrel na Saavik, ktorá na neho zaujato hľadela. Až v tejto chvíli mu došlo, čo vlastne urobil a takmer sa zakoktal, keď opäť otvoril ústa: "Du-dúfam, že som neprekročil svoje kompetencie, kapitán. Ospravedlňujem sa, ak..."
     "Nemáte sa za čo ospravedlňovať, David. Naopak, schvaľujem váš postup," ukľudnila Saavik Randa, no zároveň dodala: "Ale nabudúce ma radšej informujte, ak budete mať v úmysle prevziať velenie na lodi."
     Rand na ňu najpr nechápavo civel, až potom mu to začalo dochádzať - Vtip! - a spolu s úsmevom uvoľnene vydýchol. "Samozrejme, kapitán." Čo však Randovi a vlastne ani jeho kapitánovi nedošlo, bol fakt, že ten vtip vyslovila Saavik.
     Pri vedeckej stanici zaznel krátky signál, oznamujúci zmenu sledovaného stavu. Saavik sa obrátila ku konzole a počala kontrolovať údaje, ktoré sa objavili na obrazovke. "To je predsa..." začala, no v prekvapení svoju vetu Saavik nedokončila.
     "Kapitán?" ozval sa Rand a sám sa snažil vyčítať z panelu informácie, ktoré Saavik tak ohromili.
     "To pole, ktoré vysielač generuje, začína fluktuovať. Podľa týchto údajov je vytvárané energiou, aká môže pochádzať len z reakcií molekúl Omegy. Pozrite sa na tie frekvenice..."
     "To preda nie je možné! Veď celá tá civilizácia fungovala len vďaka tej látke... Bože, koľko tam toho je?"
     Saavik sa narovnala a obrátila sa tvárou v tvár pri nej stojacemu mužovi. "Poručík Rand,  preberáte velenie," prikázala mu so skalným výrazom v tvári a otočila sa smerom k turbovýťahu.
     "Čo máte v úmysle, kapitán?" zavolal za ňou s obavami Rand.
     "To, čo je mojou povinnosťou, poručík."

     V zbrojnici bola len Saavik. Hneď po tom, ako vošla, nechala dvere uzamknúť. Pracovala rýchlo - ani nie za dvadsať minút manuálne pripravila stosedemdesiat kiloton gravimetrickej nálože, ktorú rozdelila na tri časti, pričom každý diel vložila do detonačnej komory jednej z troch torpédových plášťov, chladno sa lesknúcich vo fosforovom svetle. Na každom z nich bolo viditeľné označenie MARK IV. Nebolo to jednoduché, nálože predstavovali viac ako polovicu jej vlastnej hmotnosti, ale dokázala to. Za normálnych okolností by takúto operáciu vykonávali minimálne dvaja ľudia, ale Saavik si nemohla dovoliť zaťahovať do tejto akcie ďalších členov posádky. Už skutočnosť, že o smernici informovala svojich štábnych dôstojníkov, bude pred Velením ťažko obhajovať. To ju však trápilo zo všetkého najmenej. Mala rozkaz zničiť všetky molekuly Omega, a to za každú cenu, aj za cenu straty životov členov jej posádky, ktorí boli v asteroide uväznení. Blaho väčšiny je dôležitejšie než blaho menšiny... Zobrala fázový transformátor, aby upravila tok elektromagnetických impulzov do hlavice torpéda ...alebo jednotlivca... a keď ešte raz skontrolovala úchytky detonačnej komory na poslednom torpéde, začala s upevňovaním vonkajšieho krytu, ktorý mal zabrániť predčasnému spusteniu detonačnej sekvencie. Potom antigravitačným vozíkom každé jedno torpédo opatrne presunula k vstupnému výklenku prednej odpaľovacej rampy na druhej strane zbrojnice. Keď posledné torpédo so žuchnutím dosadlo na pohyblivé drážky, Saavik zadala na kontrolnom paneli niekoľko príkazov. Systém automaticky zareagoval a plošinu s prvým torpédom vyniesol približne do výšky Saavikinej hlavy. Keď torpédo ladne vkĺzlo do otvoru odpaľovacej rampy, plošina sa vrátila do počiatočnej polohy a proces zopakovala s druhou strelou. Až keď boli všetky tri kapsuly pripravené, aktivovala odisťovací mechanizmus.
     "Varovanie: fotónové torpéda M1, M2 a M3 v primárnej odpaľovacej komore nezodpovedajú štandartnej konfigu..."
     "Počítač, zruš kontrolné protokoly," prerušila Saavik hlasové upozornenie počítača a potvrdila predchádzajúci príkaz.
     "Varovanie: zrušenie kontrolných protokolov môže spôsobiť..."
       Na toto nie je čas...
     "Kontrolné protokoly boli zrušené."
     Saavik zadala počítaču posledné inštrukcie a o ostatné sa už postará Sybaris. Asi by mala prehodniť svoje rozhodnutie nemať na svojej lodi vecúceho bezpečnostného a taktického dôstojníka. Lenžo toto nebola bojová loď - aspoň sa to snažila admirálovi Hayesovi z Oddelenia pre personálne otázky vysvetliť. Reagoval na to tak, že ona je kapitánom a na svojej lodi nech si velí podľa svojich predstáv. Vtedy jeho postoj ocenila, teraz by jej možno padlo vhod, keby vtedy admirál zaujal tvrdšie stanovisko.
     Saavik chvíľu len tak stála, s pohľadom upretým na zatvárajúci sa poklop komory. Potom urobila krok dozadu, oprela sa o kovovú stenu a pomaly, trhavo sa zošuchla až na zem. Sťažka vydýchla, zaklonila hlavu a privrela oči pred stropným osvetlením. Okrem vibrácií izolineárnych obvodoch, prechádzajúcich stenou i podlahou, necítila vôbec nič, len... akýsi neznesiteľný pokoj. Zostať tu, v tejto tichej miestnosti, nevedieť, čo sa deje za tými zamknutými dverami...
     "Rand volá Saavik."
     Nie. Vedela, že to nie je možné, vedela, že sa tomu musí postaviť. "Tu Saavik, počúvam."
     "To energetické pole začína kolabovať, jeho zdroj sa destabilizuje, výbuch môže prísť každú chvíľu."
     "Rozumiem..." Nie. Nasucho prehltla. "Zamerajte ten zroj a z primárnej komory naň vypáľte tri torpéda."
     "Kapitán, ale čo výsad...?"
     "Vykonajte rozkaz, poručík. Okamžite!" rázne ho umlčala Saavik. Nešlo len o výsadok. Subpriestorové trhliny v sektore znemožnňovali prejsť Sybaris na warp. Keď nálože so stykom s Omegou vybuchnú, Sybaris nebude môcť uniknúť explózii. Lenže v stávke bolo omnoho viac. Ak ona a jej posádka zahynie, bude to malá daň za to, čomu zabránia.
     "Zameriavam cieľ..." ozval sa po chvíľke odmlky Rand.
     V tom momente sa podlaha pod Saavikinym telom otriasla. Saavik sa pokúsila postaviť, no zem sa odrazu prudko naklonila a Saavik nestihla včas zareagovať. Spadla s navýšeného podlažia, na ktorom bol umiestený kontrolný panel odpaľovacieho mechanizmu a plnou silou narazila do masívnej nosnej konštrukcie odpaľovacieho zásobníka. Ďalšie otrasy ani zvuk vzpínajúcich sa motorov už nemohla vnímať, pretože upadla do hlbokého bezvedomia.

     9.

     "Žiadam o povolenie o návrat do služby," ozvalo sa za Random, stojacim za inžinierskym panelom. Práve sa snažil previesť viac energie do štítov, ktoré v súčasnom stave nemohli odolať explózii, ktorá mala čochvíľu zmiesť asteroid, prevaľujúci sa pokojne po svojej elipsoidnej dráhe, spolu so zvyškami tejto sústavy z pozorovacieho uhlu hlavnej obrazovky. Keď Rand začul známy hlas, napriek vážnosti situácie obrátil hlavu a vďačne sa usmial: "Lepšie ste si to ani nemohli načasovať, Fershteh. Kde ste sa toľko túlali?"
     Praporčíčka Chardáziová prešla k operačnej stanici a s lakonickým úsmevom mu odpovedala: "Nad Isfahánom hustá hmla."
     Rand sa najprv bezmála zasmial, no vo chvíli zvážnel a rýchlym krokom došiel k praporčíčke. "Ste informovaná o tom, čo sa tu deje?"
     "Len zbežne. Jediné, čo mi doktorka povedala - teda okrem toho, že ak sa nemienim vrátiť na bioložko, tak zavolá ostrahu - bolo, že kvôli nejakému energetickému poľu nedokážeme dostať náš výsadkový tým z toho asteroidu, ktorý hrozí explóziou."
     "Myslím, že to je to najpodstatnejšie," prikývol Rand, nedokážuc potlačiť úsmev a počal sa vracať k inžinierskemu panelu, keď v tom Chardáziovej pozornosť zaujali nejaké nové údaje na jej pracovisku. "To pole... začína kolabovať. Odporúčam čo najskôr vytiahnuť odtiaľ našich ľudí a zmiznúť, pane, inak nás to rozpráši  po celopm sektore."
     "Moje slová," odpovedal Rand a dotkol sa odznaku na prsiach: "Rand volá Saavik."
     "Tu Saavik, počúvam."
     "To energetické pole začína kolabovať, jeho zdroj sa destabilizuje, výbuch môže prísť každú chvíľu."
     "Rozumiem..." Krátka odmlka v Saavikiných slovách na Randovych rukách vyvolala zimomriavky. "Zamerajte ten zroj a z primárnej komory naň vypáľte tri torpéda," dokončil rozhodne kapitánkin hlas.
     Nemohol tvrdiť, že by to nečakal, ale prišlo to tak... náhle. Curtis, Lian... Dych mu zmeravel, mal pocit, že sa okolo neho celý mostík pohupuje. "Kapitán, ale čo výsad...?" Nestrihol však svoj protest dokončiť.
     "Vykonajte rozkaz, poručík. Okamžite!" skočila mu do reči Saavik.
     Mostík sa už nepohupoval, nie, teraz pred ním tancoval kankán ...Curtis, Lian... Hrdlo mal odrazu ani potreté slojom. Pomalým krokom došiel k taktickému stanovišťu a začal zadávať príslušné príkazy. "Zameriavam cieľ..." Neveril vlastným ušiam, neveril, že to mohol tú vetu vysloviť ...Uwe.
     Mostík sa zrazu otriasol - tentokrát už naozaj.
     "Pole kolabuje..." snažila sa zmätené údaje interpretovať Chardáziová. "Sprievodným javom je rezonancia, ktorá sa šíri do priestoru ako nejaká tlaková vlna," dopovedala a v tej chvíli loď zasiahol ďalší otras, tak silný, že spadla na všetky štyri.
     Rand sa takisto neudržal na nohách a bolesťou zasykol, keď zistil, že má narazené ľavé predlaktie. Doklopýtal však späť k taktickej stanici a keď ním zalomcoval ďalší otras, už sa dokázal pevne udržať. "Prekliata loď!!!" zakričal z plného hrdla a tresol plnou silou zdravou rukou do panelu, až Chardáziová prekvapene poskočila. Keď sa obrátila k displeju zobrazujúcemu stav lodných systémov, pochopila Randovu zlosť. Paluby 17 až 21 boli bez prúdu. Na devätnástej palube boli umiestnené predné torpédové obranné mechanizmy.
     "Rand volá Saavik. Kapitán, budete sa musieť pokúsiť odpáliť tie torpéda manuálne." Žiadna odpoveď. "Kapitán, počujete ma?"
     "Idem tam," oznámila rozhodne Chardáziová a vydala sa k turbovýťahu, Rand jej však prehradil cestu. "Je neskoro, to nestihnete" pokrútil hlavou.
     "Aspoň sa pokúsim! Musíme predsa niečo robiť. To tu chcete len tak stáť a čakať, kým..."
     Rand ju nenechal dohovoriť:"A čo mám podľa vás robiť? Neexistuje už žiadna možnosť, ako..."
     "Čo?" spýtavo sa zahľadela Chardáziová na Randa, ktorý sa v strede vety zarazil a na perách mu začal poihrávať ten jeho zvláštny úsmev.
     On sa zbláznil. Fatima nebeská, zbláznil sa...
     "Radar..." zašeptal .
     Namôjdušu dočista. "Aký radar???"
     Rand si vo svojom rozrušení vôbec neuvedomil, že Chardáziová sa len pred pár minútami zobudila z umelého spánku a že o jeho nápade s radarom ani len netuší. "Vysiela predsa rádiové signály... Možno práve to..."
     "O čom to, dopekla, hovoríte, poručík?" nemienila vyčkávať na Randove múzy iránska žena.
     Rand ju rázne, ale ešte stále v rámci slušného chovania, odstrčil, úplne ignorujúc bolesť, ktorá vystreľovala z jeho predlaktia a pribehol k vedeckej stanici, ktorá kontrolovala rádiové zariadenie. "Ak by sme dokázali radarom dostatočne dlho vysielať spätné rezonančné vlny na inverzných frekvenciách, mohlo by to mať rovnaké účinky, ako výbuch gravimetrickej nálože..." premýšľal nahlas Rand a v tvári sa mu začal rozlievať spásonosný výraz. "Fereshteh, skúste previesť zbytkovú energiu z palúb s vypojeným prúdom do sekundárneho deflektora. Ak budeme mať šťastie, zosilní to dosah rádiových vĺn."
     Chardáziová neváhalka a vrátila sa k stanovišťu OPS, aby splnila Randove inštrukcie. Či sa už zbláznil, alebo nie, vždy to bolo lepšie, než čakať na smrť so založenými rukami. "Nemal by to byť problém. Podpora života na všetkých palubách naďalej pracuje bez problémov, takže previesť..." Ďalší, silnejší otras, než tie predchádzajúce, ju opäť takmer zrazil z nôh. Svetlá na mostíku na chvíľu zamrkali, než sa opäť naplno rozsvietili. "... energiu môžem."
     "Frereshteh, v akom štádiu rozpadu je to pole?"
     "Už takmer všetku pôvodnú energiu pretvorilo do tlakových... Pane, myslím, že keby sme sa dostatočne blízko priblížili, mohli by sme výsadok transportovať. Ale rýchlo!" zareagovala Chardáziová, kontrolujúc zmätené údaje.
     Rand sa chcel s rozkazom obrátiť na zastupujúceho kormidelníka, ten však ležal zranený takmer bez pohybu dva metre od svojej stanice. "Počítač, preber kormidlo. Kurz 336 bodka 002, plný impulz."
     "Potvrdzujem," odpovedal bez akéhokoľvek zaujatia počítač, až to Randa na moment ochromilo.
     "Mostík volá šéfa transportu. Pripravte sa na núdzový prenos výsadku na palubu, čakajte na znamenie."
     "Rozumiem, mostík. Transportná miestnosť jeden v pohotovosti."
     Potom sa Rand zase obrátil k stanici, v tvári už červený, horúčkovito premýšľajúc, ako realizovať svoj plán. Aj keď transportný tým dostanú späť na palubu, ak sa mu nepodarí vytvoriť tie vlny inverznej frekvencie včas, tak... "Mám to!" víťazoslávne zvolal. "Posielam vám tie frekvencie, aktivujte defletkor na najvyšší výkon! Nech sa aj spáli na uhoľ!" Keby mal niečo po ruke, tak by to určite po Chardáziovej plnou silou hodil, len aby sekundárny deflektor preladila na nové frekvencie čo najrýchlejšie.
     "Reštartujem rádiový generátor a programujem nové frekvencie. Aktivujem!" zvolala však Chardáziová skôr, než by Rand svoj zvrátený nápad stihol realizovať. Ten sa potom odvrátil od vedeckej konzoly, preskočil taktickú a komunikačnú stanicu, opierajúc sa pritom zdravou rukou o jej okraj. Preletel tak bezpečne ponad veliace stanovište s prázdnymi kreslami kapitána a prvého dôstojníka, no len-len že sa nezošmykol na schodíku vedúcom k opustenému kormidlu. Loď sebou trochu trhla, keď prevzal riadenie. Bože, za kormidlom som už nesedel... začal sa zoznamovať s jednotlivými kontrolkami. Loď sebou ešte dvakrát trhla, kým sa mu podarilo upraviť kurz podľa svojich predstáv.      
     Sybaris sa začala obracať  na pravobok, až sa ocitol povrch asteroidu presne pod nimi.
     "Vzdialenosť k objektu tritisíc metrov, dvetisíc pätsto... dveticíc..."   komentoval Rand, pričom striedavo sledoval údaje na kormidle a hlavnú obrazovku. Čím viac sa loď blížila k povrchu, tým viac scenéria na obrazovke vzdialene pripomínala akýsi miniatúrny mesačný horizont. Až teraz si Rand všimol, že povrch planetoidu mu pred očami praská a začína sa podobať na dno dávno vyschnutého jazera kdesi uprostred púšťe. "Tisíc šesto... Už nemôžem dlho klesať, OPS!"
     "Ešte aspoň pätsto metrov, pane," opáčila trochu úzkostlivo, ale vyrovnane Chardáziová a prešla pohľadom údaje o deflektore. "Zdá sa, že tie frekvencie fungujú! Pole sa naďalej deformuje, tlakové vlny rastú, ale energetický potenciál zdroja mizne."
     "Výborne, molekuly sa rozpadá..." Ďalšia tlaková vlna spôsobila, že si silno zahryzol do jazyka. Ignoroval kovovú chuť, ktorou sa v momente naplnilla jeho ústna dutina a ďalej namáhal lodné motory.
     "Myslím, že to máme, sme v dosahu!" zvolala zozadu Chardáziová.
     "Mostík šéfovi transportu: Teraz!" Prikázal Rand a zatajil dych, čakajúc na odpoveď transportnej miestnosti. Netušil, či prešlo sedem sekúnd, alebo sedem minút, uprene hľadiac na vydúvajúce sa trhliny na povrchu asteroidu sústredil sa len na chvíľu, keď sa ozve hlas šéfa transportu a...
     "Mám ich, pane!" ozval sa interkom.
     Zrazu si Rand uvedomil, že nevie, čo má robiť. Nevedel, kde čo je a všetky značky a kontrolky na kormidle mu začali splývať v jeden nezrozumiteľný chaos. Preto urobil to, na čo si spomenul najrýchlejšie. "Počítač! Jellicov únikový manéver!" Divné, prečo si dočerta nemohol spomenúť na nič iné, než na takmer zabudnutý, dávno nepoužívaný manéver, o ktorom naposledy počul pred štyrmi rokmi v poslednom ročníku Akadémie.
     Motory reagovali okamžite. Loď sa vypla do výšky a prehla sa v uhle stodvadsať stupňov, aby mohla zaradilť plný impulz a uniknúť tak svojmu prenasledovateľovi. Pohľad na neforemný šedý kus kameňa vystriedala tma chladného vesmíru. David Rand tento obraz až s infantilnou radosťou privítal, zatiaľčo za unikajúcou Sybaris prehrával opustený asteroid svoj posledný boj...



     10.

     Hlasy. Množstvo hlasov - všade. Prečo tak kričia? Zima. Hlad. Mami, prečo tak kričia? Napriek hlasom a šuchotu studeného vetra jesne počula, ako jej zuby v nepravidelných intervaloch drkocú, nedokázala však tomu zabrániť. Chlad, tak strašný, bola skrehnutá na kosť, necítila si končeky prstov na rukách. Nimi si objímala rozbité kolená, vyčnievajúce z ukradnutých potrhaných nohavíc, ktoré jej už boli primalé, ale stačili na to, aby ju aspoň trochu ochránili pred nárazmi ľadového prúdu vzduchu, ktorý v tomto období prichádzal od Severných vrchov a ktorý vo svojom nemilosrdnom náručí už čoskoro donesie suchý, pálivý mráz. Mami... Matka je mŕtva. Už niekoľko mesiacov. Vlastne to nebola jej matka, tú pravú nikdy nevidela. Zabili ju. Hneď po tom, ako sa ona narodila. A teraz... je sama. Je úplne... Prečo tak kričia??? Zastonala a stiahla si nohy bližšie k ufúľaným prepadnutým lícam, na ktorých si čerstvé slzy, tisnúce sa zo sčervenalých, no stále ešte detských očí, tvorili vyčistené cestičky. v dvoch potôčikoch sa rinuli k popraskaným suchým perám, ktoré sa ešte nikdy neroztiahli do detského úsmevu. Poznala úsmev a vedela, aká bolesť vždy nasledovala, keď ju nejaký vojak chytil a usmial sa, v jeho pohľade temné iskrenie, keď pocítila to strašné chvenie v jeho dychu.... Striasla sa a slzy, ktoré  medzitým dospeli až k brade, kde sa pomaličky guľateli a mohutneli, sa naraz oddelili a s tichým pľasknutím sa rozprskli v prachu, ktorý dychtivo nasával každý dúšok slanej vlhkosti.
     Presne tak... sama... Hlasy,... Prečo kričia??? ...Mnoho hlasov, ale nikto z nich nestál o to špinavé decko, chvejúce sa v kúte opadaného múru chátrajúcej budovy, slúžiacej kedysi ako skladisko a teraz sa povážlivo nakláňajúcej do úzkej ulice, preplnenej zhlukom kričiacich predavačov, škriepacich sa s obchodníkmi a nakupujúcimi ženami.
     Kto kričí?
     Preľaknuto pohodila hlavou, časť zalepených chuchvalcov vlasov jej pritom zakryla  popolavú tvár. Oči jej tikali z jednej strany ulice na druhú, snažiac sa odhaliť zdroj hlasu, ktorý ju tak vystrašil. Okrem masy linúcich sa postáv však nevidela nič. Ten hlas... bol iný než ostatné. Ale počula ho skutočne? Ešte chvíľu pátrala pohľadom po okolí, no nič sa nezmenilo. Ten istý zhluk ľudí a anonymných hlasov. Sklonila hlavu do dlaní a opäť sa rozzvlykala.
     Kto kričí?
     Vydesene sa pritisla bližšie k stene, až cítila, ako sa jej za krk dostávajú oddrobené kúsky muriva. Ten hlas bol teraz bližšie. A smeroval priamo k nej. Srdce sa jej rozbúšilo, akoby nestihlo pumpovať nahromadené množstvo krvi.
     Kto kričí?
     Oni! Všetci! Všetci kričia! Zo zúfalstva zakvílila a... vtedy si ho všimla - postavu nehybne stojacu v diaľke, obklopenú zo všetkých strán hlučiacim davom, no bola si istá, či to bol jeho hlas, ktorý ju oslovil. Nemohla mu vidieť do tváre - zahaľovala ho dlhá šedá tunika - cítila však, že jeho oči ju pozorujú. Cítila aj to, že sa jeho tvár neškľabí v tom strašnom úškrne ako tváre tých voja... Zmeravela a v tichom údive pootvorila ústa. Ticho... Oni... oni prestali.
     Nie, ty si prestala počúvať, odpovedal jej ten hlas a ona si všimla, ako sa tajomná postava pohla a teraz sa k nej pomalým krokom približuje. Nebola už schopná pohybu. Ak má byť toto koniec, nech príde rýchlo, už viac nemohla, nemala síl. Čím bližšie k nej však postava bola, tým viac vnímala pokoj, ktorý sa jej začala zmocňovať. Hľadela naň, ako podišiel až k nej a kľaká si pred ňu. A vtedy siahol oboma rukami na okraj vrchnej časti šatu, ktorý mu zakrýval tvár a nechal ho spadnúť dozadu.
     Kto si?
     Neodpovedal. Namiesto toho jej svoju pravú dlaň priložil k ušpinenému lícu, jeho pery sa v tichej výzve pohli a ona začula ich nemé šeptanie... Tvoj duch k môjmu duchu...
     Kto si? Nechápala, čo sa deje, no bez pohnutia mu hľadela do tmavých očí, do ktorých sa neustále viac vpíjala.  Hlbšie... Hlbšie...
     Jeho prsty už našli tie správne body. Zväčšil trochu tlak svojej ruky, nedbajúc na stopu sliny, ktorá sa mu tiahla od jej otvorených úst po rukáve. ...Tvoja myseľ k mojej mysli...
     Kto - ? Zrazu pochopila... už sa viac nemusela pýtať. Kdesi hlboko v nej vzklíčilo poznanie.... Poznanie, že nie je sama... že on prišiel za ňou, že on je jej...
     "...T´shaar..." vzdychla a otvorila oči. Na moment nechápavo zamrkala, kým jej došlo, že hľadí na strop nejakej miestnosti. A uvedomila si ešte inú vec. Už jej nebola zima...Ležím. Kde?
     "Kapitán, nepokúšajte sa vstávať, prosím," ozval sa starostlivý mužský hlas niekde napravo od nej. Ten hlas poznala, no napriek varovaniu sa pokúsila zodvihnúť sa pomocou lakťov a obzrieť si miestnosť, v ktorej sa nachádzala. Akonáhle to však urobila, obklopila ju tupá bolesť a svet navôkol sa roztočil. "Kde to...?"
     "Ste na ošetrovni, kapitán. Prosím, nehýbte sa. Utrpeli ste fraktúru lebečnej kosti a ťažký otras mozgu. Museli sme odstrániť vnútrolebečný tlak spôsobený krvnou zrazeninou vo vašom hypotalame. Budete v poriadku, ale nesmiete sa ešte namáhať," odpovedal jej hlas a v jej zornom poli sa objavila mužská silueta. Muž sa k nej sklonil, na čo Saavik pocítila dotyk chladného kovu na krku a krátko na to začula zasyčanie. Ošetrovňa?... Zrazu pochopila. Bola na ošetrovni svojej lode a ten chladný kov, ktorého dotyk pocítila, bol hyposprej. Látka zrejme začala účinkovať, pretože miestnosť sa pred jej očami prestala točiť a ona teraz mohla zaostriť pohľad na muža v modrej uniforme s hodnosťou podporčíka. v ruke ešte stále držal použitý hyposprej a prívetivo sa na ňu usmieval. Teraz v ňom už spoznala doktora Sniečkusa, ktorý patril k zdravotnému personálu Sybaris.
     "Teraz sa už môžete pokúsiť posadiť... Počkajte pomôžem vám," chytil Saavik pod pazuchu Litovčan. "Taaak... Netočí sa vám hlava? Ako sa cítite?"
     "Ďakujem vám, doktor Sniečkus, nepociťujem bolesť," odpovedala mu Saavik. Na chvíľu sa obraz pred ňou zamihotal, akoby sa chcel zase roztočiť, ale keď niekoľkokrát zamrkala, videla už opäť normálne.
     Sniečkus si k biolôžku prisunul vozík s niekoľkými prístrojmi. Najprv však zobral lekársky trikordér, vytiahol z neho senzorickú sondu a začal s ňou prechádzať okolo Saavikinho temena. Trošku sa pritom zamračil, ale potom sa opäť pozrel na Saavik a povzbudivo preniesol: "Prístroj zaznamenáva zvýšenú neurálnu aktivitu, ale myslím, že je to v tomto stave prirodzené." Potom sa obrátil k vozíku s prístrojmi a zároveň zavolal: "Marris, doneste mi, prosím, neurálny kontenplér a nastavte ho na šestnásťbodovú frekvenciu."
     Saavik si až v tejto chvíli uvedomila, že na ošetrovni vládne neobvyklý ruch. Dve sestry ošetrovali členov posádky, medzi ktorými spoznala aj Uwe Guestrowa a spomenula si, čo všetko sa udialo. Pri pohľade na kormidelníka si musela pripustiť, že sa jej uľavilo. Zároveň však bolo ťažké odolať pokušeniu vstať a ísť za ním. Bola si ale vedomá toho, že by možno vyvolala len ďalší rozruch. Trpezlivosť... Zároveň jej došlo, že sedí na biolôžku, na ktorom ešte prednedávnom ležala Fereshteh Chardáziová. Takže je v poriadku...
     Spoza rohu sa vynorila Marrisa Londleyová, hlavná sestra s jemnými rysmi a príjemným vystupovaním. v ruke niesla malý okrúhly predmet, ktorý podala Sniečkusovi. Ten jej poďakoval a upevnil ho pomocou biomagnetického poľa na spodnej strane prístroja na Saavikin ľavý spánok. "Tento kontenplér bude neustále monitorovať Vaše mozgové funkcie. Bol by som rád, keby ste ho nosili po dobu dvadsiatich štyroch hodín v rámci pozorovania."
     "Samozrejme, rozumiem..." odvetila Saavik a po chvíľke odmlky dodala: "Doktor Sniečkus, kde je doktorka Arkinsonová?"
     "Ach, doktorka? Áno, no..." začal nerozhodne Sniečkus, keď sa zrazu otvoril hlavný vstup do ošetrovne a vošiel poručík Rand. Mal na sebe prepotenú inžiniersku uniformu a Saavik tušila, že na mostíku to zrejme po jej odchode nemal ľahké. Sniečkus túto zmenu využil, aby sa prihovoril Randovi. "Čo ruka, nebolí, poručík?"
     "Je ako nová, doktor, ďakujem," usmial sa unavene Rand a zamieril pohľadom k Saavik, ktorá na neho so záujmom hľadela. "Môžem hovoriť s kapitánom, doktor?"
     "Isteže, ak vám nevadí, že budem popritom kapitána vyšetrovať."
     "Je mi ľúto, jedná sa o vnútorné záležitosti, ale nebude to trvať dlho," pozrel ospravedlňujúco na lekára Rand.
     "Rozumiem," zvážnel Sniečkus a vzdialil sa k inému pacientovi, aby skontroloval jeho životné funkcie a podal ďalšie liečebné inštrukcie jednej zo sestier, ktorá sa o muža strarala.
     "Vaša správa, poručík?" vyzvala Randa Saavik, so starosťou sledujúc neutíchajúci ruch na ošetrovni.
     Rand pristúpil bližšie a stíšil hlas, aby doktor nepočul všetko, o čom budú hovoriť. "Dokázali sme preniesť výsadkový tým spät na palubu. Nariadil som svojim týmom vykonať najdôležitejšie opravy na motoroch. Na hviezdnej základni by to zvládli za necelý deň, nemáme však dostatok náhradných dielov, preto to potrvá dlhšie. Straty na životoch neboli žiadne, ale mali sme niekoľko ťažších zrane..."
     "Počkajte, poručík," zastavila ho pokynom ruky Saavik. "nemal by mi túto správu podávať komandér Curtis?"
     Rand sťažka vydýchol a ukradomky pozrel smerom, kde sa nachádzala izolovaná operačná sála. "Komandér Curtis bol jedným z tých ťažko zranených. Doktorka Arkinsonová ho momentálne operuje."
     Saavik sa trochu zamračila, inak však nedala najavo žiadne pohnutie - aspoň navonok nie. "Chápem. Kto je teraz na mostíku?"
     "Praporčíčka Chardáziová, kapitán."
     "Výborne. Do dvoch hodín chcem mať na stole vašu písomnú správu do protokolu."
     "Budete ju mať, kapitán," pokynul hlavou Rand a dal sa na odchod.
     "A poručík?... Dobrá práca," zavolala za odchádzajúcim inžinierom Saavik. Ten sa na moment obrátil a s vďakou sa na ňu usmial. Keď zmizol za dverami do koridoru, Saavik sa zamyslela. Po celý čas ich rozhovoru mala dojem, že aj keď hovoril s ňou, v miestnosti hľadal ešte kohosi iného. Zo zadumania ju však vyrušil doktor Sniečkus, ktorý si všimol, že Rand už odišiel, a tak chcel dokončiť svoje vyšetrenie. Kým si pripravoval zdravotné pomôcky, dotkla sa Saavik svojho komunikátoru: "Saavik volá nadporučíka Liana."
     "Tu Lian," odvetil jej trochu rozochveným hlasom poradca.
     "Lian, prosím, dostavte sa o tridsať minút do mojej pracovne."
     "Rozumiem, kapitán."

     "Bola to mierumilovná rasa, kapitán... Rasa umelcov, literátov a filozofov.." začal rozprávať Lian, sediac skľúčene na pohovke, oči uprené na hrnček tokaliánskeho čaju, ktorý pevne zvieral oboma rukami, až mu hánky na prstoch viditeľne obeleli. Saavik pohľad, ktorý sa jej teraz naskytol,  prekvapoval. Poznala Liana ako nesmierne vyrovnaného a silného zástupcu svojej rasy. To, čo zažil na tom asteroide, muselo byť skutočne neobyčajné, keď ho to do takejto miery dokázalo vyviesť z rovnováhy. "Viem, že je to pre vás ťažké, poradca, zvlášť, keď máte empatické schopnosti. Možno by ste si mali oddýchnuť. Praporčík Guestrow môže takisto..."
     "Nie," zdvihol pohľad Lian a už trochu lepšie kontrolovaným hlasom predniesol: "Keď sme sa vrátili na loď, museli sme odviesť Uweho na ošetrovňu, aby mu mohli podať sedatíva. Bol statočný, ale to, čo videl, nedokázal premôcť ani on."
     "Rozumiem," odvetila po chvíli ticha Saavik a prisadla si k Lianovi, tak blízko, že mohla počuť jeho rozrušený dych. "Povedzte mi, čo ste presne videli?"
     "Bolo to niečo ako obrovská holografická projekcia, kapitán... Ale tak živá, akoby sme sa stali súčasťou ich životov... Videli sme ich planétu. Bola jedným veľkým oceánom s množstvom nádherných ostrovov. Každý z nich bol iný, každý z nich bol plný života a mal svoj vlastný malý ekosystém. Na týchto ostrovoch žili ľudia, ktorí sami seba nazývali HetuMa. Boli sme medzi nimi, ich... deti nám ukazovali svoje hry, cítili sme vône a ochutnali jedlá, o ktorých som nikdy nemal ani len predstavu..." Lianove oči sa zaleskli a poradca sa musel najprv zhlboka nadýchnuť, než mohol pokračovať. "Bola to vysoko senzitívna civilizácia, telepati, ale iní, než akých poznáme my. Všetci zástupcovia ich rodu mali schopnosť nielen navzájom sa myšlienkami dorozumieť, ale mohli dokonca spoločne myslieť... Ja... ja neviem, ako to opísať,  čosi také som pocítil prvýkrát v živote..."
     Saavik svojho poradcu pozorne počúvala a keď sama pocítila utrpenie, ktoré sa v ňom hromadilo, chytila ho jemne za ruku a snažila sa ho posilniť svojím vlastným vedomím. Delťan to ihneď pocítil a vďačne sa pozrel na Saavik, pričom si tá  povšimla, že sa mu z jedného oka vyronila malá slza. "Čo sa tam stalo, Lian?"
     "Boli prieskumníkmi ako my, kapitán, ale nikdy nedokázali vynájsť nadsvetelnú rýchlosť, pretože celý priestor v tomto systéme bol narušený ich pokusmi s neznámou substanciou, ktorá mala nahradiť nedostatok energetických zdrojov na planéte."
     "Molekuly Omega," doplnila ho Saavik.
     "A... Áno, zrejme, kapitán. Len vďaka tejto látke mohli vyvíjať svoju techniku, ich najyšším cieľom bolo nájsť iné inteligentné bytosti, ale nikdy sa im to nepodarilo. To viedlo k spoločenskej regresii na takej úrovni, že začali vznikať sekty, ktoré verili, že jediným zmyslom bytia je dospieť do inej dimenzie, v ktorej nájdu dokonalosť v spojení s množstvom ďalších bytostí..."
     "Chcete povedať, že...?"
     "Chcem povedať, kapitán, že... to, čo sme považovali za prírodnú katastrofu, bolo..." Lian sa na chvíľu odmlčal, hľadajúc odvahu, Saavik však už predtým, než vyjavil tie osudné slová, tušila, čo bude nasledovať: "...spoločným rozhodnutím ukončiť svoju nezmyselnú existenciu..."
     Saavik sa odrazu cítila nesmierne ťažko, nedokázala to pochopiť, zrejme to súviselo s Lianovými pocitmi, ktoré prenikali do jej mysle, ale mala dojem, akoby ona sama niesla zodpovednosť za to, čo sa tu pred vyše tisícsto rokmi stalo. "Poďte Lian, odprevadím vás do vašej kajuty, musíte si odpočinúť."
     Delťaň takmer neznateľne prikývol a za kapitánkinej pomoci sa pomaly postavil. Niekoľkokrát sa zhlboka nadýchol a Saavik za krátku dobu už druhýkrát prekvapil tým, ako rýchlo sa mu podarilo získať späť svoju duševnú rovnováhu. Kým soločne prešli na deviatu palubu, bol už schopný plynule a bez problémov rozprávať o svojich zážitkoch. "Je to strašné, že muselo umrieť toľko ľudí."
     "Áno, je to tragédia, Lian. No je to aj veľký paradox: Výbuch hetumanského slnka, ktorý zničil všetok život v tomto systéme, sa stal symbolom mieru a života na Zemi. Keby sa HetuMa neboli rozhodli spoločne umrieť, nikdy by nemuselo dôjsť k ukončeniu tretej svetovej vojny, a v konečnom dôsledku ani k založeniu Federácie spojených planét."
     "A my by sme sa nikdy nedozvedeli, čo sa tu stalo,"  dodal Lian a dotkol sa dispeja, ktorým chcel privolať turbovýťah.
     "S najvyššou pravdepodobnos..." Uprostred slova Saavik zmĺkla a nemo civela pred seba. Dvere turbovýťahu sa totiž otvorili a uprostred kabíny stáli v milostnom objatí poručík David Rand a... praporčík Uwe Guestrow. v hlbokom porhúžení jeden do druhého si vôbec nevšimli, že ich niekto sleduje.
     Lian reagoval ako prvý. Stisol jedno z tlačítok na displeji, na čo sa dvere turbovýťahu zatvorili. "Tuším by som mal vrátiť môj diplom zo psychológie," poznamenal poradca, no vzápätí mu kútiky úst povisli, keď si uvedomil, že Saavik sa ešte stále ani nepohla. "Kapitán, nie je vám nič?"
     Saavik sklonila hlavu a keď sa obrátila k Lianovi, uvoľneným hlasom odpovedala: "Nie... Myslím, že všetko je v poriadku... Teraz je už všetko v najlepšom poriadku."
     V tom momente Lian pochopil. Choroba, ktorou si myslel, že Saavik trpela, bola teraz nenávratne preč. Zmizla vo chvíli, keď sa dvere turbovýťahu zatvorili a spolu snimi sa pre Saavik sa uzavrela a jedna životná kapitola.

     Takmer celý život sa cítila ako stena - ako tá naklonená stena, o ktorú sa tak zúfalo opierala, keď  ju vtedy našiel. Vždy, keď zatvorila oči, videla, ako sa na ňu tá stena rúti, v nekonečných dlhých vekoch. Ale až teraz pochopila, že ten nezmyselný múr nevystaval nikto iný než ona sama a že už dávno, veľmi dávno ho mala rozboriť. Prečo to len nepochopila skôr?
     Zvuky hlasov na chodbe utíchli a ju obklopil pokoj kapitánskej kajuty. Vďačne ho prijímala a snažila sa príliš nepremýšľať o tom, čo sa pred chvíľou udialo. Miesto toho sa poobzerala okolo seba a zhlboka si vydýchla. Dlhodobý pobyt vo vesmíre ju naučil vnímať tento kúsok priestoru na lodi ako svoj domov. Tlmené svetlo dodávalo kajute atmosféru súkromia, a to Saavik vždy vítala. Napriek tomu, že bola vychovávaná na Vulkáne, nepôsobil štýl zariadenia sparťanským dojmom, práve naopak. Určite tu nebolo nič, čo by sa dalo považovať za luxusné, no nemálo osobných predmetov na písacom stole, vo výklenku vedľa malej knihovničky, niekoľko zavešaných malieb i starostlivo pestované kvetiny zvýrazňovali skutočnosť, že tu prebýva bytosť s vlastnou individualitou, s vlastnými potrebami, prianiami a spomienkami. To si teraz Saavik uvedomila viac než kedykoľvek predtým.
     Odopla si komunikátor, zvliekla vršok uniformy, ktorý úhľadne poskladala, položila na posteľ a prešla do kúpeľne. Práve za sebou zatvárala kryt sonickej sprchy, keď jej zrak padol na lesklý povrch veľkej vane, vypĺňajúcej priestor celej tretiny kúpeľne. Vždy považovala tento predmet za zbytočný komfort, ktorý je nezlučiteľný s... S čím vlastne?
     Fascinovane sledovala tento štandardný kus zariadenia každej pozemskej kúpeľne. Ešte chvíľku váhala, no nakoniec sa rozhodla a prstami zľahka, akoby stále nevyšla zo svojej role prieskumníka, prešla po glazúre, ktorá ju potichu lákala svojou snehovobielou chladnou čistotou.  
     Zvuk vody špliechajúcej o stenu vane ju príjemne upokojoval. Zatiaľčo hladina vody vo vani pomaly stúpala, premeriavala Saavik v zrkadle svoj odraz. Pod bezpohlavným šedým nátelníkom sa črtali na pohľad ešte stále príťažlivé ženské krivky a keď sa sama sebe zahľadela do očí, našla v nich po dlhej dobe stopy dievčenskej rozpustiosti, ktorá jej bola vlastná predtým, než sa poddala vulkánskym duchovným cvičeniam. "Kto si?" zašeptala do prázdna, vedela však, že náprotivok v zrkadle jej neodpovie. Namiesto toho siahla po spone, ktorá doteraz vždy tak prísne zväzovala jej gaštanové vlnité vlasy a nechala ju s cengnutím spadnúť na zem...

     11.

     "Kapitánov denník, dodatok. Toto je posledný šifrovaný záznam týkajúci sa Direktívy Omega. Po odoslaní kódovanej správy Veleniu flotily zmažem všetky lodné záznamy počínajúc hviezdnym časom 57011.2. Najbližší  komunikačný transmitter na federálnom území obdrží moju správu o trinásť dní, deväť hodín a štrnásť minút. Tým špecialistov by mal do tohto sektoru doraziť o dva až tri mesiace, aby preskúmal vplyv látky Omega na narušenie okolitého subpriestoru. Karanténu som sa však v sektore rozhodla nevyhlasovať. Domnievam sa, že takýto čin by mohol  v tejto neobývanej časti kvadrantu vyvolať neželanú pozornosť.
     Prikázala som nastaviť pôvodný kurz k hmlovine XG 986123 a naše dvojdňové meškanie zminimalizovať zvýšením rýchlosti na Warp 7."

     "Vstúpte," zavolala Saavik a obrátila hlavu od monitoru počítača smerom k dverám, v ktorých sa objavil komandér Curtis. "Bill, som rada, že ste už v poriadku. Prosím, sadnite si."
     "Doniesol som správu o dokončení opráv," podal Curtis kapitánke malý padd a keď si sadal, s úsmevom nadhodil: "Nový účes?"
     "Prosím?" zarazene odvetila Saavik a ruku zdvihla k ramenám, na ktorých spočívali pramene jej dlhých rozpustených vlasov. "Ach tak. Áno," rozjasnila sa jej tvár, "stále však podľa predpisov."
     "O tom nepochybujem," pokýval hlavou usmievajúci sa Curtis, potom však zvážnel, prekrížil si ruky na prsiach a zahľadel sa na Saavik, ktorá sa pustila do čítania správy. Došla takmer na koniec, očividne spokojná s výsledkom práce opravárenských čát na trhline v energetickom rozvode do jednej z manévrovacích rakiet na pravoboku lode. Potom však prestala čítať, odložila padd na stranu a lakťami sa oprela o stôl, hľadiac pritom na Curtisa. Obaja vedeli, o čom sa budú rozprávať. "Komandér, rada by som s vami prebrala ešte jednu záležitosť."
     "Moje stanovisko poznáte, kapitán," odtušil rezolútne Curtis, pevne upierajúc zrak na Saavik.
     "Áno, poznám. Chcela by som vám však oznámiť, že som zvážila svoje zámery a došla som k záveru, že nexistujú žiadne závažné dôvody, ktoré by bránili zotrvaniu poručíka Randa na poste hlavného inžiniera Sybaris."
     Curtis sa na stoličke prekvapene narovnal a ruky sa mu nevedomky spustili na operadlá. "Podľa čoho ste tak usúdili?"
     "Myslím, že kompetentnosť poručíka Randa sa plne prejavila až v krízovej situácii, kedy preukázal svoje konštruktívne myslenie a veliteľské schopnosti. Nebolo by logické naďalej trvať na jeho odvolaní," odvetila pokojne Saavik, sledujúc pritom Curtisove reakcie.
     Černochove oči akoby trochu zažiarili a pery sa mu opäť zvlnili do širokého úsmevu. "Ak ma ospravedlníte, musím sa vrátiť na mostík."
     "Samozrejme, môžete ísť," odpovedala mu Saavik a s nepopieraným úsmevom vyprevadila pohľadom Curtisa z miestnosti - nie ako svojho prvého dôstojníka, ale ako dobrého priateľa.

     K O N E C

CZ Kontinuum Star Trek fanklub a správa archivu Memory Alpha nepřebírají zodpovědnost za obsah, odpovídající charakteristiky ani za formu (gramatické nedostatky) uveřejněných povídek. Toto vše je výhradně zodpovědností autora.

© Star Trek a všechny přidružené značky jsou registrované známky společností Paramount Pictures a Viacom Inc.

© 2000–2017 Webdesign: Samuel David Thorn, CZ Kontinuum Star Trek fan klub; Pozadí: Simply Pastel Night Sky by Ali Ries

Zavřít X